Ako somár míny hľadal

Pekné, aj také, na ktoré by som najradšej zabudla,“ hovorí 82-ročná Mária Čarnecká z Čadce. Keď začala druhá svetová vojna, mala 15 rokov. Na Kysuce prišla s rodinou z Ústí nad Labem. Otec pochádzal z Turzovky a tak sa uchýlili do tohto kúta Slovenska. Na Kysuce, ktoré sa jej napokon stali natrvalo domovom. Počas vojny pracovala ako šička v Žiline. Hovorí o časoch, ktoré boli spojené nielen s chudobou, ale aj so spolupatričnosťou, ktorá podľa nej v dnešných časoch chýba. „Ľudia sú zaťažení na peniaze, materiálne statky. Sú priepastné rozdiely, existujú boháči a chudobní. Jednému na druhom nezáleží. Vtedy to bolo inak. Ľudia si viac pomáhali a mali k sebe bližšie,“ spomína. Aj na to, ako musela cez vojnu rodina vystačiť s jedným kilogramom cukru, lístkami na potraviny, ako nebolo toho i oného.

Medzi ľuďmi však bolo niečo, čo sa dnes vytráca. Jeden druhému vedeli pomôcť a mali k sebe oveľa bližšie než teraz. Po vojne, v roku 1947, sa spoznala so svojím manželom Alojzom. Toho už dávno pochovala, no doteraz má krásne spomienky na spolužitie s ním. Mali spolu štyri deti, dve medzičasom zomreli. „Alojz často spomínal na roky vojenčiny. Nastúpil na ňu v roku 1940, vrátil sa, keď už dávno vojna skončila. V decembri roku 1945. Bojoval v Minsku, no najviac rokov prežil na fronte v Taliansku. Po večeroch zvykol hovoriť o časoch, ktoré prežil na bojisku. Bol šoférom. Jeho verným spoločníkom bol aj vlčiak, ktorý prežíval s ním tie najťažšie chvíle. No nielen ten pomáhal vojakom pri prechádzaní mínovým poľom. Vraj najlepšie na to boli somáre. Manžel hovoril, že po poli išlo aj desať áut za sebou, ako husi.
A pred nimi vykračoval somár, ktorého viedol gazda. Somárik údajne nikdy nestúpil na mínu, jednoducho ju zacítil a vedel nájsť bezpečnú cestu,“ spomína pani Mária. Veľkou záľubou obidvoch manželov bol futbal. Pán Alojz ho hrával od detstva, pred vojnou aj po nej. Pôsobil vo futbalovom klube a hrával závodne za Čadcu. Pani Mária verne stála po jeho boku. Pätnásť rokov predávala lístky na futbalové zápasy.

Prežila vojnu, päťdesiate, šesťdesiate, sedemdesiate, osemdesiate, deväťdesiate roky. „Kedysi sme žili skromne. Jedli sme kapustu so zemiakmi, sviatkom bolo, keď sa na stole objavilo mäso. Dnes je to iné. Faktom je, že dôchodcovia, aj celkovo ľudia, sa majú lepšie. Určite sa už nedá hovoriť o biede, aká bola kedysi. Na druhej strane však peniaze a hojnosť potravín nie sú všetko. Pretože život nie je len o tom. Dôležité je, ako sa chová človek k človeku. A to je bieda dneskajška “ ....