Peknú narodeninovú oslavu jej pripravili obecný úrad v spolupráci s materskou školou, kde čipernú babičku všetci privítali. Veľkú radosť mala z detí, ktoré boli vyobliekané v krásnych krojoch a ktoré sa predviedli so svojím tanečným umením. Medzi gratulantmi bola blízka rodina, starosta Ladislav Behúň, poslanci, zamestnanci a deti materskej školy.
Keď sme predčasom starkú navštívili, zaspomínala si na detstvo, mladosť, svoje lásky, manželstvo. Doposiaľ nezabudla na svojho muža, ktorý ju navždy opustil pred tridsiatimi siedmimi rokmi. Na margo „lásky“ hovorí, že si jej nikdy priveľa neužila, no stále verila, že existuje. Jej manžel Alojz ju v roku 1928 nechal doma s dvomi deťmi a odišiel za zárobkami do Kanady. Vrátil sa po neuveriteľných tridsiatichdvoch rokoch. Na otázku, či ho po toľkom čase vôbec spoznala, odpovedá: „Samozrejme, veď jeho obraz stále visel na stene.“ Po jeho návrate prežili ešte spolu desať rokov. „Opäť som sa do neho zaľúbila. Škoda, že ešte nepožil.
Kvárila ho choroba, zomrel v nemocnici v Jablunkove,“ smutne konštatuje starenka, ktorá má 3 deti, 11 vnúčat, 24 pravnúčat a 4 prapravnúčatá. Vnučka Drahomíra a pravnučka Alenka, ktoré sa o babičku starajú, sa pri otázke, čo má najradšej, usmievajú. Je to naozaj kuriózne. Vraj odjakživa miluje „počasie“. Presnejšie, v televízii pozerá jedine správy o počasí, to isté platí aj o rádiu. Hľadá „ho“ aj v novinách, ktoré ešte stále číta. Čuduj sa svete, donedávna ešte bez okuliarov. Trochu ju trápi akurát sluch, no nohy jej ešte slúžia, aj keď už nie tak dobre, ako kedysi.
Autor: I. Hažíková