Ako sa škriabali po stromoch, vedeli si problémy medzi sebou vyriešiť bez toho, aby išli na pohovor k psychológovi, ako nik neutrpel psychickú traumu, keď jeho kamarát dohodil ďalej loptu. O tom, ako deti nemali mobily a rodičia celý deň nevedeli, kde sú a aké huncútstva stvárajú, ako nemali počítače a dívidička, ako jedli chlieb s masťou a nie vlákninu a cereálie. Naozaj veľa vecí deti narodené v tomto období nemali. Ale mali oveľa viac ako tie súčasné.
Mali kamarátov. Ozajstných. Nie takých, ktorí sa s nimi kamarátia, lebo majú doma plazmu a môžu sa tam na ňu chodiť pozerať, môžu sa zahrať na lepšom počítači než majú doma. Dnes by sa niekto sotva kamarátil s niekým len preto, že má lepšiu gumipušku. A to platí aj o nás dospelých. Tvárime sa ako priatelia a pritom nás často spája len to zištné a materiálne. Len skúste spočítať, koľko vám z ľudí, ktorých ste pokladali za priateľov, zavolá, keď s ním nie ste dlhšie v kontakte. Z desiatok ľudí, ktorých ste poznali a počítali medzi kamarátov, napočítate sotva toľko, koľko je prstov na jednej ruke. Možno máte mnoho známych, ale verte, že ozajstných priateľov mnoho nemáte. Tak doprajme deťom cez prázdniny, nech si ich nájdu. Veď nemôžu ísť do života vybavení spomienkami na pozeranie obrazoviek.
Autor: iva
