V rodine jeho otca Ondreja vyrastalo spolu osem detí. Najstarším bol práve spomínaný František, ktorého celoživotným osudom sa stalo maľovanie portrétov, zátiší, vedút a krajiny.
Narodil sa 31.marca 1925 v rodine proletára pracujúceho na údržbe železničnej trate Žilina- Bohumín, kde v rodine ôsmich deti a rodičov, žila aj matka Ondrejovej manželky. Malý František bol dobrým žiakom. Zo základnej školy vo Svrčinovci na Vyšnom konci bol prijatý na pomerne známu meštiansku školu, umiestnenú v budove bývalého pivovaru v Čadci. Vyššia meštianska škola, tak znel oficiálny názov ústavu, bola založená ešte v roku 1914. Riaditeľom bol Ondrej Klačanský. Listujúc často v svojich spomienkach, František uvádzal najmä rok 1932, kedy bola školstvu odovzdaná nová budova na vtedajšej Hlinkovej ulici, blízko železničnej zástavky Čadca- mesto. Žiakom údajne prišiel budovu odovzdať sám minister školstva MUDr. Ivan Dérer. Už vtedy sa prejavovalo Františkovo výtvarné nadanie. S nadšením sa zúčastňoval tvorivého procesu pri realizácii transparentov a celkovej slávnostnej výzdoby školy.
Po ukončení Vyššej meštianskej školy odchádza v roku 1939 pracovať, podobne ako veľa iných Kysučanov do „otrokovíc“. Tak za prvej republiky volali Vítkovicke železiarne, kde ľudia z nášho kraja pracovali väčšinou ako nekvalifikovaná sila. Dostatok času na úbohých slobodárňach ho priviedol k myšlienke zlepšiť si postavenie „roboša“. A tak, postupne, prišiel k záujmu o ďalšie štúdium na strednej škole, aby získal maturitu. To sa mu po trojročnom večernom štúdiu aj podarilo. Tichého až zádumčivého chlapca, s vrodeným výtvarným nadaním, si počas školy všímal aj učiteľ kreslenia akademický maliar Jaromír Obšil, ktorý ho, už teraz ako maturanta, mohol doporučiť na pražskú Akadémiu múzických umení, ktorú začal navštevovať na jeseň roku 1951. Mal vtedy už, požehnaných, 26 rokov.
V Prahe sa, samozrejme, dospelému študentovi veľmi páčilo. Po talentových skúškach bol zaradený do ateliéru profesora Vratislava Nechlebu. Do študovne prichádzali profesionálne pripravené modelky, i modelovia, s ktorými študenti, ale najmä zakríknutý František, pomerne pohodlne pracovali. Osobný styk s ľuďmi mu, takpovediac, trochu robil problémy. No profesor Nechleba to u svojho žiaka vypozoroval a veľmi cieľavedome usmerňoval. A nadaný Kysučan napredoval a stával sa, postupne, uznávaným portrétistom, ale i asistentom svojho profesora. Mal dokonca ponuku ostať na fakulte . Ako komunista by to mal uľahčené, lebo bol predsedom ročníkovej straníckej skupiny KSČ, svojim mladším kolegom. Nestalo sa tak a viem, že neskôr, vidiac ťažký život kysuckého výtvarníka, to aj oľutoval, no nepriznal.
Hoci sme pochádzali z jednej obce na začiatku Skalitskej doliny, v ktorej sa maliar narodil a ja som tam od roku 1939 vyrastal, spoznali sme sa až na Bartolomejských dňoch v Čadci, koncom augusta 1956. Na vtedy zrekonštruovanom futbalovom ihrisku sa hral priateľský futbalový zápas Čadca- Žilina. Ťahákom bol vtedajší futbalový div, strelec nad strelcov, Emil Pažický. Dynamo Žilina a najmä tréner Alexander Bartowicz sa naťahovali o tohto, vtedy najpopulárnejšieho kanoniera, ktorý mal pre nevyjasnený opätovný prestup do Slovana Bratislava, v lige dištanc, no na pozvanie môjho bývalého profesora a vtedajšieho čadčianského trénera a dobrého Emilovho priateľa, Jána Drdoša, na tento zápas prišiel a pricestoval osobným vlakom. Naša svrčinovská futbalová lobby na čele s nezabudnuteľným Jožkom Jurgom, Jankom Liščákom od Domina a spomínaným F.Jurištom , tam predsa nemohla chýbať. Tam sme sa spriatelili, napriek 13- ročnému vekovému rozdielu. Trvalo nám celých osem rokov, až do môjho odchodu do Ružomberka.
Dialógy často nemali koniec. Pri rozchodoch sme sa dohodli na ich ďalšom pokračovaní. Uvažoval najčastejšie o svojej láske, či vášni, a to o realistickom portréte, ďalej o úskaliach zátišia, kde sú najväčšie možnosti skĺznuť do roviny gýču. On, vysokokvalifikovaný absolvent známej pražskej Akadémie, mi trpezlivo, rád, zanietene vysvetľoval zákonitosti teórie kompozície obrazu, ktorá je rovnaká v maliarstve, i v umeleckej fotografií. Statočne čelil mojim laickým, až banálnym otázkam, najmä vtedy, keď sme v tichu vinárne“...na krásnom modrom Dunaji“, ako sme toto reštauračné zariadenie, pri Kysuci, pomenovali. Stretával sa tam tiež s Jožkom Kekeľakom, Antonom Matiaškom-Kolorikom, ale najmä so svojím najlepším priateľom dr. Jánom Mičudom. Neskôr sa tieto stretávania presunuli do kaviarne v hoteli Tatra, možno kvôli pomerne kvalitnej hudobnej produkcii. V tom čase jeho voľnejší režim vyplynul z jeho postavenia. Bol v slobodnom povolaní.
Jeho pracovný režim začínal dosť zavčas rána, dokončievaním práce z predchádzajúcich dní. Potom, počas zintenzívnenia svetla, ale aj najlepšej kvality farebného spektra, medzi 10. až 14. hodinou, vychádzal do blízkeho okolia, do plenéru, kam chodil s ľahkým stojanom a menšími formátmi sololitu, preglejky...Vtedy bol veľmi sústredený, nerád si pokazil vyhliadnutý motív, olejové farby, aj na tú dobu, boli preňho pomerne drahé. Okolitý, často vajatajúci svet to nepochopil a ľudia, akože ináč, ho začali považovať za čudáka, čo bola ozajstná nepravda. Len kvôli vyrušovaniu pri práci musel hľadať“ štandy“, kde nebol pri práci rušený.
Od roku 1961 začal dochádzať do Považskej Bystrice, kde učil dva roky. Dochádzanie ho časovo veľmi zaťažovalo, nemal preň čas na svoje maľovanie. Hoci sa mu v Považskej Bystrici páčilo a rád na svojich žiakov spomínal, najmä na nadaného Jana Mazúra, súhlasil s miestom učiteľa na Ľudovej škole umenia a aj na SVŠ v Čadci. Iste mu bol v tom nápomocný jeho priateľ Jožko Kekeľak. Napriek zlepšeným finančným podmienkam, jeho tvorivé túžby naplnené neboli, on sám v svojich poznámkach zanechal tento text:
„Človek má domov tam, kde sa dobre cíti. Ale domovina je často macošská. V mojom prípade nemám ani základné materiálne a priestorové podmienky. Maľujem na povale rodičovského domu, bez náznaku akéhokľvek ateliérového osvetlenia. Ku kysuckej hrude ma pripútala láska k rodičom a tradície nášho ľudu., ostať verný tej jedinej hrudke zeme i keď je, hneď, na prvý pohľad, horká.“
Jurištova nechuť k svojmu osudu narastala. Napriek snahe tvoriť, jeho práce v realizácii zátiší i krajiny, nenachádzali odbyt v predajniach Diela, ktoré boli obchodnými zariadeniami Zväzu výtvarných umelcov. V predajniach v Žiline, Martine , Spišskej Novej Vsi, Košiciach i v Bratislave nebol až taký záujem o jeho práce. Jeho túžba rozdávať ľuďom krásu a kvalitné umenie sa nenapĺňala.
V roku 1975 sa v Závodnom klube Tatra v Čadci konala výstava rodákov pod názvom „ Pozdrav umelcov rodnému kraju“. Na nej sa F.Jurišta predstavil troma realistickými portrétmi, ktoré sa stali najskôr majetkom múzea a po vzniku Kysuckej galérie ich doplnili o ďalšie a prešli do majetku tejto kultúrnej inštitúcie.
Posledným jeho tvorivým činom na Kysuciach bola autorská výstava v roku 1977, ktorú vznikajúca galéria usporiadala v priestoroch Kultúrneho strediska v novopostavenej železničnej stanici v Čadci. Nepriniesla autorovi očakávaný ekonomický efekt. I tu sa potvrdilo, že autorské výstavy, ak nemajú silného sponzora, sú skôr stratové. V tomto období stál tiež pri zrode neprofesionálneho štúdia výtvarníkov pri Kysuckom osvetovom stredisku.
Ako sme už spomínali, František Jurišta bol presvedčený komunista, možno i preto, že pochádzal z rodiny chudobného, no čestného a pracovitého proletára, na Akadémií v Prahe bol aktívnym predsedom ročníkovej organizácie KSČ. Preto jeho rodinu i priateľov veľmi prekvapila, až zaskočila, jeho nečakaná emigrácia do USA, na začiatku roku 1980. V Clevelande( štát Ohio) skúšal byť naďalej výtvarne činný , no po čase zistil, že je rovnako málo obchodne úspešný, ako bol doma. Jeho návrhy pre kamenárske práce boli síce žiadané, no neuspokojovali jeho nespokojnú, veľmi tvorivú dušu. Zúčastnil sa konkurzu na výtvarný návrh venovaný pamiatke slovenských prisťahovalcov. Rusnácko- vychodniarska kamenárska lobby údajne súťaž zmanipulovala a maliar postupne začal strácať ilúzie o americkej demokracií, kvôli ktorej opustil svoju vlasť. Od roku 1995 začal čoraz viac chorľavieť, ale tiež pomýšľať na návrat do vlasti, na rodné Kysuce. Zhoršujúca sa choroba urýchlila uzavretie kruhu jeho života i jeho zaujímavej tvorby, ktorú majú čitatelia možnosť vidieť v týchto dňoch vo vysunutej expozícií Kysuckej galérie v oščadníckom kaštieli. Pritom je to len časť jeho celoživotnej tvorby.
Nenaplnený svojimi túžbami, 15. marca jubilejného roku 2000, 75-ročný František Jurišta v Chicagu zomiera.
Autor: František Dejčík
