Pána Latku, ktorý je síce len sedemdesiatnikom, no jeho znalosti z histórie sú také bohaté, že by mohol byť kľudne Matuzalemom, sme stretli na čadčianskej polícii.
Nie, putá na rukách nemal, ani v cele predbežného zadržania neprosil o lepší „olovrant“. Prišiel na návštevu svojho priateľa a zároveň ako hovorí aj „žiaka“ – riaditeľa Okresného riaditeľstva policajného zboru v Čadci Miroslava Hodasa. Práve si pozerali knihu – Poľovnícke príbehy z autorovej kroniky, ktorej autorom je pán Albín. Dá sa v nej skutočne všeličo dočítať. Nielen o poľovníctve, tiež o dávnej histórii či žandárskej robote. Pretože aj o tej vie svoje. Dlhé roky bol totiž policajtom.
Najväčšou jeho záľubou
sú psíky. Dobre si pamätá na toho prvého z detstva. Volal sa Lesan a keď „pošiel“ na druhý svet, bolo mu za ním veľmi smutno. V osemnástich rokoch sa zameral na poľovnícke – slovenské kopovy, ktorým sa venuje doteraz. Istý čas mal na starosti tiež nemecké ovčiaky. Na polícii totiž fungoval aj ako inštruktor pre výcvik psov. Keď sa pýtame, čo všetko musel taký policajný vlčiak ovládať, hovorí, že v prvom rade „chytiť“ stopu a zadržať páchateľa. Jednoducho ho lapiť za pravú ruku a znemožniť mu použiť zbraň. Spomína na prípad dvoch pytliakov, ktorí unikali z miesta činu. Pri akcii, keď jedného z nich lapili, štvornohý pomocník prišiel o život. Z pytliakov sa nakoniec vykľuli otec so synom.
Až sedemsto šteniat
doposiaľ odchoval tento „psí tatko“. „Moje štence sú zastúpené takmer v celej Európskej únii a reprezentujú našu krajinu. Majú ich majitelia v Španielsku, Taliansku i mnohých ďalších krajinách,“ hovorí s hrdosťou. V súčasnosti má osem psíkov a očividne sa z nich raduje. A v čom je výnimočnosť slovenského kopova? Vraj v mimoriadnej odvahe, údajne je najlepším odborníkom na diviačiu a medvediu zver. V konkurencii sú na jednej úrovni s bavorským farbiarom ...
Jedným z jeho najmilších psov bol Jasmín, s ktorým si toho naozaj veľa užil. Nebál sa za „pasy“ pustiť ani s medveďom. Raz po takomto „zápase“ si mysleli, že je po ňom. Bol dohryzený, doškriabaný. Jasmína doma kurírovali ako najlepšie vedeli. Po týždni sa prebral k životu a opäť sa pustil po poľovníckych chodníčkoch. „Som šťastný, že zanechal po sebe bohaté potomstvo,“ teší sa A. Latko. Jasmín totiž už nie je medzi živými. Zostali naň však krásne spomienky...
Kto bude pokračovať
v jeho šľapajach, teda venovať sa chovu tohto ušľachtilého plemena, zatiaľ nevie. Spomína syna Albína, ktorý sa však momentálne venuje podnikaniu a nezostáva mu na to príliš veľa času. Všetko však ukáže budúcnosť. Pri otázke, ako sa manželke Aničke pozdáva jeho koníček, ktorému sa doslova upísal, sa potuteľne usmieva. Vraj už pri sobáši spísali pomyselne dodatočnú zmluvu, podľa ktorej mu do jeho záľuby nebude nikdy frflať. A či to dodržala? Nuž, najlepším dôkazom je vyše sedemsto odchovaných šteniatok. Toto krásne plemeno má v obľube tiež švédsky kráľ. Aj preto, keď navštívil Slovensko, dostal do daru práve slovenského kopova. A na čo sa strojí v najbližšej budúcnosti všestranný pán Albín? Svetlo sveta by mali uzrieť ďalšie knihy, ktoré budú o všeličom. Necháme sa prekvapiť...
Autor: I. Hažíková
