Financie z týchto inštitúcií a darov tých, čo nemyslia len na seba, sa darí udržiavať ho v prevádzke. Ako hovorí Katarína Melicháčová, ktorá sa v „centre“ venuje najmä bezdomovcom, v súčasnosti evidujú okolo tridsať ľudí, pre ktorých sa domovom stala ulica. Snažia sa im pomôcť po všetkých stránkach. Funguje tu stredisko osobnej hygieny, ľudia dostanú čisté šatstvo, môžu sa najesť teplej polievky, napiť čaju či kávy. Denne sem neprichádzajú všetci naraz, ale striedavo, okolo sedem –deväť ľudí.
Práca v ich zariadení nespočíva len v uspokojení spomínaných základných potrieb. Ľuďom, ktorí prišli o strechu nad hlavou, stratili ilúzie o živote, nevedia sa sami vysporiadať so situáciou, v ktorej sa ocitli, pomáhajú aj inak. Viacerí, ktorí sem prídu, sú napríklad bez akýchkoľvek dokladov.
Ako hovorí K. Melicháčová, pomáhajú im ich vybaviť, poskytujú im sociálne poradenstvo, sprevádzajú ich k lekárovi, snažia sa ich umiestniť v rôznych zdravotníckych či iných zariadeniach. Ich snahou je vrátiť ich do normálneho života, zabezpečiť im prácu, domov. Majú tu ľudí, ktorí sa vrátili z výkonu trestu, nedokážu sa orientovať na úradoch, nevedia, čo majú robiť v živote na slobode. Prichádzajú sem mladí, starí, chorí. Na tele i duši. Čo človek, to iný prípad. Aj preto sa snažia najskôr nahliadnuť do ich vnútra. Pochopiť ich. Pretože práca v „centre“ je nielen o sfére sociálnej, tiež duchovej. Nie je tu preto nič výnimočné vidieť ľudí, ktorí už často stratili vieru v lepší život, pri spoločnej modlitbe. Istý mudrc povedal, že „najdôležitejším časom je prítomnosť, najvýznamnejším človekom ten, ktorý práve stojí pred tebou, ale najnevyhnutnejšou je vždy láska.
Tá, ako hovorí Katka Melicháčová, v súčasnom živote veľmi chýba. Pritom práve ona by mohla pomôcť v rodinách navzájom si porozumieť, nájsť pochopenie jeden pre druhého a vzájomne si pomôcť. Keby to takto fungovalo, ľudí bez rodiny, domova, by určite nebolo. „Urobila som si také vlastné členenie. Do jednej skupiny patria „krátkodobí“ bezdomovci. Pre týchto ľudí je to šok, že sa dostali do takejto situácie, častokrát sa hanbia zaklopať na naše dvere. Snažia sa čo najskôr zaradiť do normálneho života. Potom sú to „dlhodobí“, ktorí už majú svoje určité návyky a ťažko sa ich dokážu zbaviť. Nemôžem však povedať, že by nespolupracovali, nesnažili sa, práve naopak. Len sa im ťažšie darí zaradiť sa do normálnych koľají,“ hovorí. O osudoch ľudí, ktorí u nich hľadajú pomoc, vie svoje. „Keď pred vami otvoria svoje srdcia, vylejú žiaľ, zistíte, že sú to v podstate citliví a dobrí ľudia. Postupom času, keď ich spoznáte, nazriete do ich vnútra, viete, akí vlastne sú. Pretože vzhľad je niečo iné a neodráža to, čo sa skrýva vovnútri. Každému pádu niečo predchádzalo. Jedni sú poznamenaní detstvom, zlým manželstvom, rodinnými pomermi, chorobou, iní sú psychicky slabší, nie vždy je to len ich chyba, že skončili na ulici. Človek si ich musí vypočuť, až potom im môže porozumieť, pochopiť ich,“ vysvetľuje svoje pohnútky, prečo sa rozhodla venovať práve tejto skupine ľudí.
Ak by ste si mysleli, že pre tých, ktorí sem prichádzajú, je napríklad čestnosť cudzí pojem, mýlili by ste sa. Aj keď spočiatku im často poskytnú služby zadarmo, neskôr si títo svoj rest vždy vyplatia. Poplatky za nápoje, stravu či hygienické potreby sú síce skôr symbolické, snažia sa ich však priviesť k tomu, aby vedeli nakladať s financiami. A mali pocit, že nie všetko sa dá získať bezpracne. Niektorí si časť nákladov zaplatia, ďalšiu odpracujú. Natierajú ploty, upratujú, venujú sa prácam v záhradke. V centre sa ich totiž snažia viesť aj k pracovnému návyku, čo sa im vcelku darí. Svedčí o tom aj skutočnosť, že nejednému už pomohli získať zamestnanie. Odrobinka k odrobinke. Najväčšou radosťou je, keď sa im podarí človeku, ktorý sa dostal takmer na dno, pomôcť. Dostávajú viacero listov od tých, ktorým obrazne povedané pomohli opäť na nohy. Ak urobíš svojmu blížnemu čo len malé zlo, máš to pokladať za veľké zlo, ak mu urobíš niečo dobré, máš to pokladať za niečo bezvýznamné, no malé dobro, ktoré ti urobí niekto iný, máš pokladať za veľké. Tí, ktorí boli v „centre“, pokladajú dobro, ktoré im tu urobili, za to najväčšie na svete.
Mnohí z nich totiž až tu získali pocit, že sú ešte ľudia a život pre nich nekončí. Aj preto všetkých, ktorí tu pracujú, majú natrvalo uložených v svojom srdci. Pretože s udalosťami, s ktorými ťa osud spojí, sa máš zmieriť a ľudí, s ktorými ťa život zblížil, úprimne milovať. Tí, ktorí prešli svojim peklom a nosili biľag „bezdomovec“, sa o to snažia...
