Článok pokračuje pod video reklamou
Proste deň, kedy by ste potrebovali mozog zresetovať. Zastavila som v Rakovej, kdesi ďaleko za domami a zrazu nebolo počuť ani autá, ani hrmot a všade bolo podozrivé ticho. Vlastne ani nie ticho, ale zvuky, na ktoré bežne nie som zvyknutá. Zurčal potok, šumela hora, cvrlikali svrčky. Na tráve sa trblietala rosa a ani mi nevadilo, že som po nej kráčala a zmáčala si nohy.
Na malom dvorčeku ma už vyčkávali. Mladé útle dievča a chlapec, tak akurát stavaný ku nej. Obaja veselí a na prvý dojem aj bezstarostní. Ako som sa neskôr dozvedela, starostí majú až až, no pre nich sú to vlastne príjemné povinnosti. A v tom sú iní ako my. My na starostiach nič príjemné nevidíme. A vôbec, líšia sa od svojich rovesníkov vo veľa veciach.
Lucia Harvančáková chodí do školy – navštevuje strednú hotelovú školu a jej priateľ Braňo Švancár vyrába nábytok. Kým dnes sa ľudia venujú počítačom, DVD, internetu, autám a spoločenskému dianiu, oni sa tomu snažia vyhnúť. A musíme povedať, že úspešne. Za všetko, čo sme vymenovali, si našli krásnu náhradu – prírodu. Žijú u Braňových rodičov v Rakovej a hneď cez cestu majú malú chatku a v nej obrovské bohatstvo – to čo majú spolu radi. Yzopa, Očianku, Ďatelinku, Buca, Žofku, Pestreca a Čerebľu. Šesť polročných ovečiek a barančekov a kozičku. Okrem toho sa starajú o asi 15 sliepok. Medzi nimi sú dve kvočky, ktoré spolu peľhajú jedno kuriatko. Jednej z nich ho ukradla lasica a tak sa operené mamičky delia o jedno. Lucia a Braňo sa netaja sa tým, že raz by chceli mať ozajstnú farmu a na nej aj kravku a koníka. A už aj tušia kde, ale to zatiaľ prezrádzať nebudeme. „Ráno spolu pustíme ovečky, dáme im jesť, vody, niekoľkokrát denne nakosíme trávu. Keď je treba, aj susedom pokosíme, oni majú po starosti a my zas seno do senníka na zimu.
Aj do kŕmeľca oproti v hore. Chodia tam srnky, dokonca daniele. A tu, neďaleko majú hniezdo volavky,“ hovorí Lucia a ja im začínam v dobrom závidieť. „Poznáme sa dlho. Odmalička sme obaja vyrastali na gazdovstve a máme k tomu vzťah. Naozaj nás to baví,“ vysvetľuje, prečo si zvolili takýto spôsob života, Braňo. Počas víkendov zanechajú gazdovstvo, samozrejme, zaopatrené, zbalia batohy a vydajú sa na cesty. Len nedávno boli v najvýchodnejšom kúte Slovenska na slovensko – poľsko – ukrajinských hraniciach na vrchu Kremenec. Všímajú si penzióny, múzeá, veď čo ak by sa v budúcnosti vydali na dráhu agroturistickú? Veď Lucia študuje hotelovú školu, gazdovať vedia, tak prečo nie. Dokonca aj kuchyňu by vedeli zastať a to nie hocijako: „Včera sme mali polesníčky pečené na kameni a šúľance s makom,“ robí mi chute Lucia. Braňo najradšej varí aj je halušky.
To však nie je všetko, čím si vypĺňajú čas títo nezvyčajní mladí ľudia. Iste ste si všimli, že niektoré ovečky majú mená podľa liečivých byliniek. Nie je to náhoda. Lucia s Braňom liečivé rastliny zbierajú a vyrábajú z nich všakovaké medicíny. „Zbierame ich asi 60 druhov. Robíme čaje, sirupy, maste, tinktúry. Pomohli nám, našim blízkym aj iným ľuďom,“ pokračuje mladá gazdiná či bylinkárka? Ona má najradšej kvetové bylinky, no najúčinnejšie sú vraj tie, čo chutia najhorkejšie. Pri takom množstve a štedrosti kysuckej prírody neostávalo iné, len jednu izbu zabrať na sušenie. Poličky a skrinky sú plné sušených byliniek i hotových medecín, pekne pooznačovaných, s popisom na čo slúžia.
Tak, ako som sa na začiatku priznala, že ma čakal hektický deň, v závere sa priznám, že som počas návštevy u týchto mladých ľudí na to úplne zabudla.
Naozaj som im ich život aj miesto, kde ho vedú, závidela. A hoci s počítačmi veľa spoločného mať nechcú, predsa sa im podaril jeden ťah, ktorý dokáže len počítač. Ten spomínaný, aspoň chvíľkový reset v mojej hlave.
