Zberateľka ľudových piesní Mária Húšťavová z Čadce hovorí, že dnešné mamky deťom nespievajú a ani ich to neučia. A keď vás nebodaj voľakto vidí vyspevovať si v záhrade pri robote, najskôr si pomyslí, že ste si niečo „drúzgli“...
„K ľudovej piesni
som inklinovala už odmalička. Pochádzam zo speváckej rodiny. V dedine nás nazývali „sýkorky“. Väčšina chlapcov a chlapov z našej rodiny vedela hrať na nejakom hudobnom nástroji a ženy, dievčatá spievali. Dostali sme do „vienka“ hudobný sluch. Tam, kde som vyrástala - na kopcoch, sa spievalo pri všetkom. Keď sa pásli kravy, sušilo a kosilo seno, kopali zemiaky či mlátilo. Ešte aj v zime, keď sa „oberalo“ obilie, alebo páralo perie, aj vtedy nikto nebol potichu,“ spomína Mária.
Malá speváčka
pri speve vyrástla a začala študovať na gymnáziu. Rôčky sa míňali, prišla svadba, rodina, deti. S manželom sa pustili do stavby domčeka. Popritom študovala na strednej knihovníckej škole a neskôr na Filozofickej fakulte UK v Bratislave – odbor kulturológia a ľudová kultúra. Tým, že prešla robiť do múzea v roku 1990 ako etnografka, sa s ľudovou kultúrou ešte viac skamarátila. Pre zaujímavosť, súčasťou ukončenia štúdia na vysokej škole bola štátna skúška z menežmentu v kultúre. Aj preto keď nastúpila pracovať do Kysuckého múzea v Čadci, dostala do správy po odbornej stránke skanzen. Tam profesionálne prichádzala do styku s folklórnymi skupinami a remeselníkmi z Kysúc. Opäť ju piesne „chytili“ za srdce.
Zhodou náhod
pri hľadaní určitej literatúry natrafila na súpis piesní Dr. Andreja Halaša, ktorý v roku 1947 zozbieral na Kysuciach 500 ľudových piesní. Tento rukopis bol uložený v archíve Matice slovenskej a po odbornej stránke ho vlastne nikto nespracoval. Vtedy ju napadla myšlienka, že by bolo pre Kysuce prínosom, keby sa dala táto zbierka spracovať a tak sprístupniť verejnosti. Sú tam texty prekrásnych piesní, ktoré by bola podľa nej večná škoda nechať zapadnúť prachom. Medzičasom sa stala riaditeľkou Kysuckého múzea, no v tej dobe nemala dosť času venovať sa svojim „pesničkám“. Jej čas prišiel, keď odišla v roku 2003 do dôchodku. Medzitým pátrala po možnostiach, ako získať kópie spomínaného rukopisu piesní z Matice slovenskej, čo sa jej podarilo až tento rok. Momentálne z neho prepisuje piesne, aby boli zrozumiteľné.
Už ich má prepísaných tristo,
chýba ešte dvesto. V obciach, z ktorých piesne pochádzajú, spolupracuje s ľuďmi, ktorí ich poznajú. Títo ich naspievajú na jej diktafón. Vytipovala si už dvojicu ľudí, ktorí vedia notovať a znotujú ich. Verí, že už na budúci rok vyjde publikácia Ľudové piesne Andreja Halašu na Kysuciach. Ak sa jej to podarí, bude to, ako hovorí, podklad pre ďalšiu jej štúdiu, ako sa vytráca ľudová kultúra na Kysuciach. Okrem toho, že sa venuje „Halašovi“ má už zozbieraných okolo dvesto piesní z okolia Čadce, ktoré doposiaľ neboli publikované. „Snorí“ však aj v ďalších kútoch Kysúc. Pri niektorých musí doplniť texty, nechať ich znotovať. Predpokladá, že všetok jej „úlovok“ bude predmetom ďalšej publikácie. Odhaduje, že je to otázka dvoch rokov. Pri práci jej veľa pomáha jej 88-ročná mama Anna Nazalíková. Má vynikajúcu pamäť. Cez zimu jej nedopriala len tak podaromnici sedieť. Spoločne spisovali staré zabudnuté piesne. Hovorí, že mama si spomenula na také, ktoré doposiaľ nikdy nepočula. Dobrým zdrojom pre ňu sú aj folklórni speváci, napríklad Zlatica Majtánová z Rudiny, Marta Vahančíková zo Staškova, Anežka Čanecká z Čierneho, bratia Urbaníkovci, Pavlúsikovci či Minárikovci z Vadičova. Všetci títo i mnohí ďalší si takisto urobili také „sumáriky“ kysuckých piesní pre vlastné potreby.
„Sýkorka“ Marienka
sa rozhodne na dôchodku nenudí. Hovorí, že je to najlepší čas, kedy človek môže urobiť to, čo nestihol predtým. Venuje sa vnúčatám, stará sa o domácnosť, svoju mamu, čas si nájde aj na záhradku. Prepisovanie piesní a ich dopĺňanie je pre ňu koníčkom a ten si doslova vychutnáva. Keď si k nemu sadne večer, vydrží pri ňom až do skorých ranných hodín.
Keď uvidíte v svojom okolí žienku, ktorá si pospevuje pesničku, ktorú ste jakživ nepočuli, možno to bude práve ona. Opäť sa vybrala za svojou záľubou a snaží sa nájsť nové „zdroje“. Ak ju budete chcieť prilákať, jednoducho si spolu s ňou zanôťte. Bude mať radosť, že poklad, ktorý je na Kysuciach, sa ešte celkom nestratil. Pretože toho sa bojí najviac, že bohatstvo skryté v ľudových piesňach sa rokmi pominie. Aj preto robí všetko preto, aby sa tak nestalo...