Levíča
Začiatkom 70. rokov som prerušila prácu na kožnej ambulancii pre narodenie prvého syna. Pre vybočenie nožičiek som s ním o niekoľko dní odišla na hospitalizáciu do Martina na ortopédiu. Kvôli špeciálnym cvičeniam a bandážam. Obavy som nemala, vďaka spoľahlivému odporúčaniu pána primára z pôrodnice a dobrej prognóze. No mala som čo robiť, aby som zvládala disciplínu na oddelení spoločne s ďalšími dojčiacimi matkami. Boli sme všetky ubytované na prízemí v spoločnej spálni a hlasným elektronickým zvončekom prebúdzané na dojčenie hladných drobčekov. Pamätám si, ako som po vyburcovaní z hlbokého spánku utekala medzi prvými v pelotone mamičiek, ženúcich sa o poschodie vyššie, kde už bol počuť chorál hladných dojčiat. Ako som tak brala schody po dvoch, automaticky som si poťažkávala svoje „hrnčeky“ mlieka, ktorý je ťažší. Z ktorého mám dať synovi napiť, aby sa rýchlo utíšil. Práve v tom momente utekal zo schodov dole, oproti mne známy kolega. Stihol na mňa pozrieť zvláštnym pohľadom, no ja som rýchlo sklonila hlavu a pridala do kroku či do skoku? Hore na poschodí, kde ležali dojčatá, ma netrpezlivo privítali službukonajúce sestričky. Vraj sa mám poponáhľať, že už sú nervózne aj ony. Zo všetkých dojčiat vraj najviac kričí a najhlbším hlasom môj syn. Preto ho pomenovali - levíča.Oľga Königová