Aj napriek nepriaznivej medzinárodnej reputácii je však Irán, ako každý náboženský štát, veľmi bezpečnou krajinou so zanedbateľnou kriminalitou. Mesiac v tejto krajine, s prechodom cez Turecko, strávili aj deviati odvážlivci zo Žiliny a z Havířova. O ich nezvyčajnej ceste nám porozprával Žilinčan Martin Požár. Už spôsob, akým sa on, Ján Kulina, Milan Huljak, Eva Švaňová, Viliam Fekete, Juraj Kuriš, Lenka, Bára a Ivoš Jurištovci z Havířova rozhodli cestovať, bol obdivuhodný. V avii upravenej na karavan precestovali neuveriteľných 14 tisíc kilometrov. Zo Žiliny vyrazili 14. júla 2006, šťastne a plní dojmov sa vrátili 13. augusta.
Divoký Kurdistan
„Cestu sme plánovali dlhší čas, približne rok. Zbierali sme informácie o krajine, prírodných pomeroch, spoločnosti, kultúrnych pamiatkach, ktoré by sme mohli po ceste navštíviť,“ hovorí M. Požár. Do Iránu sa dostali cez Turecko. Ich prvé jedlo za hranicami bol kebab a sprevádzal ich až do návratu domov. S výnimkou omelety na raňajky a osláv narodenín jedného člena výpravy, keď v iránskom Širáze výnimočne ochutnali niečo iné – hranolky. „V Turecku sme navštívili chetitské mesto Hatuša a absolvovali výstup na Ararat najvyšší vrch Turecka. V minulosti to bol dosť veľký problém, kvôli takzvanému divokému Kurdistanu, ktorý však dnes pôsobí ako pokojné miesto tureckých pastierov. V Dogubayazite, meste pod Araratom, sme našli sprievodcu, ktorý nás mal za 500 dolárov priviesť hore. Mohli sme ísť sami, no prítomnosť tamojšieho sprievodcu zaručuje bezproblémový výstup. Na ten potrebujete aj samostatné vízum, ktoré sa dá jednoduchšie a podstatne lacnejšie vybaviť namieste, než na tureckej ambasáde v Bratislave.“ O tom, že Ararat je sopka, svedčia vyvrhnuté kamene všade po ceste hore. Tá nemá s lezením nič spoločné, ide o čistú turistiku. Na druhý deň o jednej sa vydali na vrchol - stáli na ňom o 6. hodine ráno. Keď zišli večer do mesta, dali si, čo iné ako kebab a išli spať. V Bazargane ich čakal prechod do Iránu. Tam mali, okrem hlavného mesta Teheránu a prehliadky niektorých ďalších miest, naplánovaný aj výstup na Mount Damavand. Prvé priame stretnutie s Iránskou prírodou bolo pri kúpaní v najväčšom iránskom jazere Orumyieh. Soľou nasýtená voda vás nadnáša a keď z nej vyjdete, ste od nej celí bieli.
Na ose zla
Damavand je najvyššia sopka Ázie, ktorá sa nachádza na pobreží Kaspického mora. Pokiaľ by sa vydali po niektorej z oficiálnych ciest, zaplatili by každý po 50 dolárov. Miestny sprievodca im však ukázal cestu, ktorou nikto nechodí za 100 dolárov. Doteraz z krátera sopky stúpajú silné sírové výpary, ktoré v spojení s riedkym vzduchom výrazne sťažujú dýchanie. Do takej miery, že sa aj pri obyčajnom umývaní zubov neuveriteľne zadýchate. Preto je nevyhnutné pri vstupe do sírového mračna mať na ústach vlhkú šatku. „Na vrchole sme stretli mnoho iránskych turistov. Fotili si nás ako atrakciu, pretože v tejto krajine sa pohybuje skutočne málo zahraničných turistov,“ pokračuje M. Požár. Po zostupe karavána vyrazila smerom na Teherán. Ochota, s akou sa jej členovia stretli v Iráne, ich maximálne prekvapila. Teheránčan je ochotný sa s vami odviezť, aby vám ukázal cestu a potom sa pešo vrátiť späť. Hoci si navzájom nerozumiete ani slovo a on vydedukuje, že potrebujete na toaletu či telefonovať, vďačne vás vezme k sebe domov a umožní vám jedno či druhé a ešte vás pohostí čajom. „Prišla k nám mladá žena a priniesla nám jedlo a nápoje. Napokon nám vybavila zadarmo aj vstup do Iránskeho národného múzea a ešte aj zabezpečila odvoz .“ A tak deň na jednom z miest povestnej osi zla bol skutočne príjemný. Jedným z najkrajších miest Iránu je Efsahán - hovorí sa, kto príde do Esfahánu, nemôže ochorieť a kto príde chorý, uzdraví sa. Aj našich cestovateľov uchvátila jeho krása. Irán je, ako každý moslimský štát, plný mešít. Navonok krásne stavby sú však vo vnútri prakticky prázdne a jediným zariadením sú koberce. V Iráne je bežné, že ľudia po večeroch posedávajú na trávnikoch pri grilovaní kebabu, kde neskôr i zaspia. Vylúčené sú však akékoľvek prejavy nežností, bozky, objímanie nevynímajúc. Je nevyhnutné dodržiavať iránsky kódex oblečenia, aj preto si tri členky výpravy dokúpili na trhu šatky, kabáty, aby boli dostatočne zahalené. Cieľom je, aby okrem rúk a tváre nebolo vidno obnaženú kožu. Ženy by sa mali vyvarovať aj priameho pohľadu do mužských očí. Muži môžu nosiť tričká s krátkymi rukávmi, no nie krátke nohavice a odhalenú hruď. Všetky časti odevu by mali byť voľné a nie príliš svetlé.
Posledný výstup
„Presúvali sme sa prevažne v noci, aby sme cez deň čo najviac videli. Pri šoférovaní sme sa striedali. Obytný priestor sme mali upravený na spanie. Bolo to celkom pohodlné, až na tie zdrvujúce teplá, na niektorých miestach aj 50 stupňové. Keď ste vystrčili ruku z auta, neochladzovala sa vám, mali ste ju ako v teplovzdušnej rúre.“ Ďalšou zastávkou bol Yazd - púštne mesto a po ňom Persepolis. Zrúcaniny dávajú tušiť moc, ktorú kedysi mala Perzská ríša. Domy bývali preplnené bohatstvom, obyvateľom slúžili honosné kúpele, mesto malo nádherné ulice s premyslenou kanalizáciou. Pokľaklo však pred Alexandrom Veľkým, ktorý sa dobytím Persepolisu pomstil za zničenie aténskej Akropoly Peržanmi. Tu sa k našim cestovateľom pridali dve študentky, ktoré mali zo školy potvrdenie, že študujú angličtinu, musia komunikovať s turistami a tak ich do múzeí púšťali zadarmo. Turisti si síce zaplatili, ale mali dobrovoľné sprievodkyne. Počas cesty sa okúpali v piatich moriach i keď plávať v Iráne nie je až také jednoduché. Na pláži medzi oddelenou ženskou a mužskou časťou stáli policajné stanice, ktoré dohliadali na mravnosť pri kúpaní. Kúpacie pláže sú oddelené paravánmi až do mora tak, aby nebolo možne zahliadnuť kúpajúcich sa ľudí. Pláže sú pieskové, pekné, no značne znečistené. Pri kúpaní v Bandar e Bushery ich dobrosrdečný taxikár teda zaviedol na akési stavenisko, kde sa mohli okúpať bez policajného dohľadu spoločne, len strážca staveniska chodil dookola a odháňal všetkých okoloidúcich, aby náhodou nevideli zakázané. Keďže vonku bolo 50 stupňov, „ochladili“ sa v 35 stupňovej vode. Posledným bol výstup na sopku Sabalán. Vyspali sa v tábore vo výške 3 500 metrov a ranný fitnes absolvovali od 5. do7. hodiny ráno, toľko im trval výstup na vrchol. Tam mali práve stretnutie príslušníci Hizbaláhu, aj preto sa slovensko-česká výprava neodvážila na chvíľu vyvesiť na vrchole slovenskú vlajku namiesto iránskej. Keď si ich Iránci opäť pofotili, vydali sa na cestu späť. Sopečný prach zmyli po zostupe v termálnych kúpeľoch. V Tabrize pomíňali posledné peniaze a namierili si to do Turecka, aby sa cezeň dostali domov.
Domov, na hranolky
V Dogubajazide si nechali
u sprievodcu všetok alkohol, pretože ten je do Iránu prísne zakázané voziť. Vrátili sa teda poň a oslávili koniec iránskej oddyssey. Na spiatočnej ceste sa kúpali v jazere Van, ktoré vyniká svojim modrozeleným zafarbením Zastavili sa však ešte v Kapadókii, kde sú v pieskovcových skalách vytesané byty a dodnes v nich žijú ľudia. A tak je bežným javom, napríklad, plastové okno vsadené do skaly. My by sme takéto skaly využili na lezenie, im slúžia na bývanie. Kúpanie sa v Marmanskom mori bolo zavŕšením tejto nezvyčajnej cesty. A potom už len hor sa na Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko a Slovensko.V Bratislave sa v členoch výpravy ozvala civilizácia a dali si prvý „normálny“ obed. Vyprážaný syr s hranolkami v nákupnom centre! Konečne doma!
