Škodovku opraví aj za jazdy

V minulosti bola široko - ďaleko jedinou ženou - vodičkou z povolania.

Vodičák si urobila hneď, ako jej to vek dovoľoval, v osemnástich. Má ho od roku 1971 a vodičku z povolania začala robiť o 14 rokov neskôr. V podniku Jednota, kde pracuje doteraz. “Jazdila som, kde bolo treba, prakticky po celom Slovensku. A keďže vlastním vodičské oprávnenie skupiny C, teda aj na nákladiak, sem tam, keď bolo treba, previezla som aj nákladné auto. Som smelá na také veci, veľkého auta sa nebojím, ale kosačky áno,” smeje sa pani Mária. Ako priznáva, je vraj maniak na autá a viac by jej pristalo, keby sa bola narodila ako chlapčisko. Naozaj by pri oprave auta zahanbila hociktorého chlapa.

Zo žartom hovorí, že škodovka, vždy mala len túto značku auta a ani by ju nevymenila, sa vraj dá opraviť aj za jazdy. Sama zvládne mnoho opráv - tam drôtik, tam špagátik a domov by vraj došla, keby sa jej auto pokazilo. A hoci sa mnoho mužov na ženy vodičky pozerá pohŕdavo, nikdy od kolegov či kamarátov nezažila posmešky či ponižovanie. Mnohí známi, priatelia, kolegovia sa na ňu obrátili s prosbou, aby ich zaučila v jazdení, podúčala aj svoje deti. Má vraj dosť trpezlivosti, aby to zvládla. Počas toľkých rokov za volantom zažije človek naozaj všeličo. Do pamäti sa jej vryl zážitok asi spred desiatich rokov: “Bolo to v Považskej Bystrici, videla som dve mŕtve telá prikryté plachtami. Na to nezabudnem. A asi pred desiatimi rokmi som aj podávala prvú pomoc. Bolo to v Čadci, jeden cyklista mal otvorenú zlomeninu. Ošetrila som ho, privolala sanitku a kým ho odviezli do nemocnice, ja som jeho bicykel zaviezla jeho manželke, lebo som vedela o koho ide. Myslím si, že prvú pomoc by mal vedieť poskytnúť každý. Mala by to byť samozrejmosť.”

Pani Mária hovorí, že autobusy a vlaky nepozná. Jazdí vždy autom a vždy je pripravená sadnúť za volant, pretože nevie, kto bude potrebovať odviezť, doviezť. Alkohol za volantom neuznáva. Potmehúdsky priznáva, že nie vždy sa jej darí jazdiť predpisovo, no medzi jej najvážnejšie priestupky patrí len občas prekročená rýchlosť či sem - tam nezapnutý pás. Pred uniformou policajta má vždy rešpekt. Veď v každom hrkne, keď ho zastaví na ceste. Spoločníkom na cestách jej býva rádio. Počúva hudbu, ale i cenné informácie o situácii na cestách.

Bez šoférovania si svoj život už Mária Rokyčáková nevie predstaviť. No keď porovnáva minulosť so súčasnosťou, konštatuje, že dnes je to hrozné. O čo viac je na cestách áut, o to menej je medzi vodičmi tolerancie. “Mnohokrát som svedkom takých priestupkov, ktoré by som radšej nevidela. Veľmi dôležité je využívať všetky zrkadlá. Ja som žena, do zrkadla sa rada pozerám, takže mi to nerobí problém,” žartuje pani Mária. Nepochybne je dobrou vodičkou, veď sa s volantom kamaráti už dvadsaťjeden rokov. Na konte má tisícky kilometrov bez nehody a pred jej šoférskym umením by určite s úctou zložil pomyselný klobúk ktorýkoľvek muž.