„V rodnom liste mám síce napísané, že som sa narodil deň po novom roku, ale v skutočnosti to bolo ešte pred Silvestrom,“ poopravil údaj svojho narodenia František Kováč. Vraj otec povedal, že nech ho do matriky zapíšu až v novom roku, že pôjde vojenčiť o rok neskôr. Do jeho života však zasiahlo niečo oveľa horšie. Niečo, čo postihlo celý svet. Bola to druhá svetová vojna. Osud sa s Františkom nemaznal. „Ako desaťročný som prišiel o otca a odvtedy som chodil po službách. Bol som vychovaný ako bezdomovec.“ Pri týchto slovách počuť trpkosť v jeho hlase. Vychodil osem rokov ľudovej školy a svoje vzdelanie si dopĺňal až po skončení vojny. Celý život pracoval v strojárenskom podniku v Kysuckom Novom Meste a teraz si užíva na dôchodku zaslúžený oddych v rodnom Krásne.
Predtým ako Slovensko zachvátilo povstanie, pracoval v Strážove na Rajčianke pri úprave rieky. „Vedeli sme, aké chýry sa šíria, videli sme, čo sa deje v Žiline,“ spomína si na udalosti spred šesťdesiatichdvoch rokov bývalý partizán. „29. augusta 1944 otvorili žilinské kasárne a rozdávali zbrane vojakom i civilistom a my sme šli tiež,“ hovorí František o začiatku svojej novej životnej etapy. „My, mladí, sme šli na zraz, ktorý bol na Martinských Holiach, tam sme sa zhromaždili a prešli cez Priekopu, aby sme bojovali v Rajeckej doline,“ opisuje prvé kroky odvážlivcov, ktorí chceli prispieť k oslobodeniu svojej vlasti spod nemeckého jarma. „Keď v septembri Nemci dobyli Rajeckú dolinu, odišiel som do Zázrivej, kde operovala veľká partizánska skupina zložená najmä z Rusov,“ povie František a na chvíľu sa pohrúži do svojich spomienok. „Odtiaľ sme robili výpady,“ preruší ticho a pripomenie si ďalší výjav z tých čias. „Napríklad sme zničili stĺp elektrického vedenia pri Čadci, alebo sme hľadali prechody v horách. To bola naša práca,“ zakončí sám pre seba. „Rusi vedeli, ako sa vedie partizánska vojna,“ myslí si s odstupom času František. „Mali vybudované zázemie. Vedeli, že dôležitá je strava,“ hovorí na margo malých skupín, ktoré sa veľmi rýchlo rozpadali. „Rusi mali slovenské peniaze, zašli za starostom Zázrivej a ten im za ne zaobstaral prasa,“ prezrádza stravovací systém bývalý člen partizánskej skupiny Stalin – Ivanov, ktorá operovala po celom Slovensku a bola zabezpečená aj po finančnej stránke. „Podľa mňa partizánska vojna stroskotala na nedostatku potravín,“ uvažuje nahlas.
„Tri dni pred Vianocami ma zajali. Boli tam obchodníci, tí vedeli, kde máme rozmiestnené bunkre a tí zradili,“ zaspomína na deň zrady František. Chytili dvoch Slovákov a ostatní zajatci boli Rusi. „Nevedel som, čo so mnou bude,“ opisuje svoje pocity po tom, ako ich odhalili. „Rusov od nás oddelili a mňa poslali sedieť do Žiliny.“ Potom ho presúvali po rôznych miestach. Zo Žiliny zajatého Františka poslali do Trenčína, nasledovala Sereď až skončil v koncentračnom tábore v Berlíne. „Tam vyberali mladých a zdravých chlapcov na roboty v Hanoveri. Ale vo februári už postupoval front a Nemci nás premiestnili do iného koncentráku.“ Zajatcov presunuli do smutne známeho koncentračného tábora v Mauthausene. „Musím povedať, že aj mne visel život na vlásku,“ priznáva František svoj strach. „Vo vagóne, v ktorom nás prevážali, som sedel pri dverách a prechladol som na obličky. Mal som tam kamaráta Pavla Kučeru, ktorý bol tiež z Krásna a celé zajatie sme prežili spolu,“ zaloví v pamäti po ďalšej spomienke. „Ja som sa zvíjal v horúčke a on nado mnou plakal, že ako sa vráti bezo mňa domov,“ rozpráva o súžení svojho spoločníka. „Vtedy zomrelo veľa ľudí. Bez jedla a pitia sme prežili šesť dní a nocí,“ pokračuje František v strašidelnom rozprávaní. „Keď sme prišli na miesto, Nemci nachystali dvojmetrové dosky, na ktoré sme priviazali mŕtvych a potom sme ich na chrbte museli odniesť.“ V Mauthausene zajatci pracovali na železnici. Za úlohu mali spojazdniť jednu koľaj rozbombardovanej trate, aby malo kade ustupovať nemecké vojsko. „V tábore bol každé ráno nástup. Pomocníci chodili po barakoch a keď niekto nevládal vstať, vyzliekli ho donaha a naložili na vozík,“ pridáva ďalší príšerný obraz z hrôzy nemeckých zajateckých táborov. „Ľudia sa ešte hýbali a oni ich hodili do pece. Nie do elektrickej, v ktorej by ich spopolnili,“ rozpráva František a pomáha si pri tom gestami. „To bola pec, v ktorej sa kúrilo a ľudské telá sa nespálili, ale len akoby prepiekli a telá potom vyviezli na breh rieky,“ opisuje fašistické zverstvá z koncentrákov. „Vraj kusy ľudských tiel vrany a vtáky rozniesli pozdĺž rieky až do Linzu,“ prerozprával František spomienky tamojších obyvateľov, o ktoré sa s bývalými zajatcami podelili pri návšteve Mauthausenu po rokoch, keď vojna už dávno skončila. „Front postupoval a Nemci ustupovali. Premiestnili nás do Ebensee a tam nás oslobodili Američania. Pamätám si, ako Nemci utekali a na stráž postavili starých ľudí. V noci nás obchádzali Rusi a hovorili nám, aby sme neutekali, že škoda každého ďalšieho života, lebo americká armáda je už blízko.“ Tábor bol naozaj oslobodený a zajatci sa mohli voľne pohybovať. V skladoch si vyberali oblečenie a mohli sa konečne najesť. „Vtedy sme sa s Palom Kučerom rozdelili, stratili sme v tom dave jeden druhému. On prišiel domov o dva týždne skôr a nikto mu nechcel veriť, že žijem,“ objaví sa na tvári starého muža konečne úsmev. „Uverili, až keď ma uvideli,“ uzavrel kruh svojich spomienok František Kováč.
Ak niekedy navštívite pamätník v Mauthausene, zostaňte si pozrieť film so svedeckými výpoveďami ľudí, ktorí zajatie prežili. Medzi nimi nájdete aj tvár Františka Kováča ako opisuje hrôzu, ktorú zažil na vlastnej koži.
