Auschwitz - Svedectvo ľudského zverstva

Jej oči hovorili za všetko. Boli plné strachu, utrpenia a bolesti...

S myšlienkou navštíviť štátne múzeum v Oswienčime som sa pohrávala už dlhší čas. Je ťažké uveriť, že dnes tak pokojné poľské mestečko v minulosti vyvolávalo pocit strachu medzi obyvateľmi krajín okupovaných nacistami. Tábor bol vybudovaný pre poľských väzňov, neskôr sem začali nacisti posielať ľudí z celej Európy, najmä však Židov. Mesto bolo premenované na Auschwitz. Počas prevádzky tábora od roku 1942 do roku 1944 tu zahynulo asi 2,8 milióna ľudí, z toho 173 000 občanov z bývalého Československa. Vstup do bývalého nacistického tábora tvorí vysoká brána s cynickým nápisom „Arbeit macht frei“ – čo znamená „Práca oslobodzuje“.

Pôvodné ostnaté drôty, tabuľky s nemeckými nápismi „Halt!“, ako aj strážne veže dodávajú tomuto miestu hrozivú atmosféru.
Prehliadka je rozdelená do blokov. V jednotlivých miestnostiach sú fotografie mužov, žien a detí, ktorí túžili len po jednom – dostať sa preč z tohto miesta posiateho prachom smrti. Množstvo topánok, batožín, či ostrihaných vlasov sú však neklamným dôkazom, že prevažná väčšina ľudí skončila svoju životnú púť práve na tomto mieste.
Najmä blok číslo 11 bol tým najstrašnejším – bol „blokom smrti“. Dvor medzi blokom 10 a 11 je z dvoch strán obohnaný vysokou stenou, pred ktorou prišlo o život niekoľko tisíc ľudí. Príslušníci SS tu vykonávali aj tresty bičovaním, či zavesením väzňa za dozadu vykrútené ruky.

V múzeu sa nachádza aj jediná zachovaná plynová komora, ktorá ešte dnes páchne akýmsi zvláštnym pachom. Príslušníci SS tu naraz nahnali množstvo ľudí. Tí ani len netušili, že ich tu čaká smrť. Ubezpečili ich, že bude nasledovať kúpeľ. V strope miestnosti boli umiestnené sprchy, z ktorých však netiekla voda. Po uzavretí dverí plynovej komory esesáci do otvorov v strope sypali cyklon B – smrteľný plyn. Ľudia umierali v priebehu 15 – 20 minút. Vedľa plynovej komory sa nachádzala spaľovňa, v ktorej spaľovali mŕtve telá. Konanie nemeckého SS bolo natoľko morbídne, že mŕtve telá odťahovali väzni, ktorých o niekoľko dní stihol rovnaký osud.
Súbežne so zvyšovaním počtu väzňov sa rozširovalo územie tábora, ktorý sa premenil na obrovskú továreň na smrť. V roku 1941 sa začala výstavba druhého tábora Auschwitz II – Birkenau, ktorý je vzdialený asi 2 km od prvého tábora. Popod hlavnú bránu vedie železnica, ktorou v preplnených vozňoch privážali do tábora väzňov. Nemeckí lekári ich triedili na tých, ktorí budú odsúdení na smrť v plynovej komore hneď po príchode a tých, ktorí pôjdu pracovať. Rozloha tábora bola ohromujúca.

V tábore Auschwitz II sa zachovali obytné domy, i keď ja by som to skôr nazvala príbytkom pre dobytok. Boli vystavané bez základov, priamo na bažinatej pôde. Väčšina nemala podlahu, ale len udupanú hlinu, ktorá sa často premieňala na bahno. Tam prežívali väzni svoje utrpenie. Spali na drevených doskách, ktoré boli pokryté zhnitou a rozpadávajúcou sa slamou.

Nachádzajú sa tu aj zrúcaniny krematórií a plynových komôr, kroté stihli vyhodiť do povetria esesáci, ktorí sa snažili zahladiť stopy zločinu.
Pamätník postavený obetiam ukončil prehliadku a po takmer päť hodinovom putovaní po múzeu som dlho hľadala správne slová, ako vyjadriť svoje pocity z nového poznania. Zostala som však bez slov, len s hlavou plnou nezodpovedaných otázok. Prečo to všetko?.... Ako môže človek niečo také dopustiť?....