“Napadli a zbili mi syna, chceli by sme podať oznámenie na polícii,” začala nesmelo.
Keď dostala informácie, ktoré potrebovala, oslovili sme ju. Bolo vidieť, že sa o svoj zážitok chce s niekým podeliť, no zároveň má strach. Napokon sa rozhovorila. „Má šestnásť rokov. Išiel večer, okolo 21.30 po sídlisku III. Bol odprevadiť priateľku. Oslovili ho viacerí chlapci. Bolo ich asi päť. Dvoch z nich poznal. Najskôr od neho pýtali cigarety. Nemal.” Keď mládenci, trošku starší od osloveného chlapca, nedostali, čo chceli, kopli ho a zvalili na zem. Tam ho bili. Napokon mu, ako zadosťučinenie, vzali mobil a peňaženku s asi 50 korunami. Doma všetko rozpovedal. Rodičia sa rozhodli riešiť problém najskôr s rodičmi chlapca, ktorého spoznal. Chceli len, aby vrátil ukradnuté veci. Nepodarilo sa im však dohodnúť, narazili na nevraživosť.
Rodičia jednoducho nechceli sebe ani iným priznať, že by ich dieťa mohlo pri niečom podobnom asistovať. Je prirodzené, že každý si svoje dieťa chráni a bráni, no nie vždy sa mimo domova chová tak, ako predpokladajú. Matka zbitého a okradnutého chlapca sa teda rozhodla ísť a ohlásiť prípad na polícii. Ma druhej strane ale so strachom. Jej syn sa totiž bojí pomsty tých, ktorých spoznal.
Nevieme ako prípad dopadol. Pani odišla za vyšetrovateľom, viac nám už povedať nechcela. Keď sme sa na polícii informovali, či sú takéto prípady časté, dostali sme kladnú odpoveď. V každom prípade však odporúčajú spoluprácu s políciou. Neraz sa s takýmito prípadmi stretávajú najmä príslušníci mestskej polície (MP). Monitorujú ulice Čadce, či už osobne alebo prostredníctvom kamerového systému.
V tejto súvislosti sme teda oslovili náčelníka MP v Čadci Františka Lineta: „Naozaj sa s takýmito prípadmi často stretávame a je od nich len krôčik k šikanovaniu. Nerozmáha sa síce, no je stále prítomné už na základných školách. Niekoľko prípadov sa nám pred nedávnom podarilo úspešne vyriešiť. Deti sa obyčajne nepriznajú rodičom ani kamarátom, že sa stali obeťou šikanovania, pretože sa boja výsmechu, že ich niekto prebil, okradol, že sú slabí a nedokážu sa brániť. To je prvý zlý krok. Je nevyhnutné, aby o tom hovorili, najlepšie s rodičmi. Pokiaľ komunikácia v rodine funguje tak ako má, nemal by to byť problém.” Ani rodič by nemal vziať spravodlivosť do vlastných rúk, pretože jeho dieťa nemusí byť prvou ani poslednou obeťou šikanovania a zasiahnuť by mala polícia. Mestskí policajti v uliciach Čadce neraz prichytia záškodníka priamo pri čine či bezprostredne po ňom.
No aj s odstupom niekoľkých dní dokážu takéhoto človeka identifikovať na základe monitorovacieho kamerového systému, ktorý je nainštalovaný v centre mesta a čoskoro pribudne aj na sídliskách. Jeho archivované záznamy neraz slúžia ako dôkazový materiál a môže ho využívať aj štátna polícia. Práve tam postupuje mestská polícia prípady, kde ide o fyzický útok, ublíženie na zdraví nevynímajúc a existuje podozrenie z trestného činu. Tie sa však už neriešia finančnou pokutou, ale podmienečným alebo nepodmienečným trestom.
