Článok pokračuje pod video reklamou
Do otcovho vojenského kufra som vyvŕtal otvor – letáč - a roj premiestnil dnu,“ začína svoje rozprávanie Viktor Tomčiak z Klubiny. Zašli sme za ním, aby sme sa porozprávali o tom, čo všetko si včelárstvo - táto pichľavá, no zároveň sladká záľuba vyžaduje. Pán Tomčiak sa jej venuje už viac ako 40 rokov.
Ste zvedaví, ako to vtedy dopadlo s tým rojom? Asi dobre, keď ho to neodradilo od toho, aby sa včelám venoval ďalej. Keď prišiel otec z roboty, mal už Viktor pomerané zerzóny – jednoducho vyrobené úle. Kedže otec bol šikovný a vyznal sa aj v stolárčine, úľ mu vyrobil. Včielky priniesli med a na ďalší rok už svoj chov rozšíril o dve rodiny. „Včely ma zaujímali, sused Viktor Zajačik mal tiež včely, neraz som okukoval, čo okolo nich robí. Aj u spolužiaka zo Starej Bystrice.“ Dnes má pán Viktor 27 včelích rodín. Možno ich merať podľa sily, ktorú určuje počet včiel.
Každá má priemerne 40 tisíc včiel. Každý včelár by sa mal snažiť, aby mal v čase hlavnej znášky včelstvá čo najsilnejšie. Hlavná znáška začína v kysuckých podmienkach po odkvitnutí prvých jarných kvetov. Takzvaná podnecovacia znáška, ktorá vyburcuje matku, aby kládla čo najviac vajíčok, je v priebehu apríla, mája. Po dokvitnutí čerešne vtáčnice, keď začína kvitnúť malina, teda koncom mája, začína hlavná znáška. Pokračuje až do konca júla, začiatku augusta. Stáva sa však, že ešte aj v polovici augusta včielky usilovne znášajú medovicu. A čo vlastne je medovica? Med poznáme kvetový a horský. Na kvetový znášajú včely nektár, z kvetov. Ten obsahuje aj peľ. Preto je nevhodný pre alergikov. Na horský med je potrebná už spomínaná medovica. Vzniká tak, že vošky nažierajú listy a ihličie, vylučujú šťavu - medovicu, ktorú potom včielky „oblizujú“ a prerábajú na med. Tá peľ neobsahuje, horský med teda môžu konzumovať aj alergici. „V našich podmienkach je najvýdatnejší med z lipy, javora, smreka, jedle. Horský med má špecifickú farbu, vôňu i chuť. Všetky jeho druhy sa radia medzi kvalitné medy. Nemožno ich porovnávať s medom z repky alebo horčice.“ Hlavnou zložkou medu sú glukóza a fruktóza, ktoré sú pohonnou hmotou pre ľudský organizmus.
Život včely je v podstate len samá práca. Začína to, len čo príde na svet. „Matička nakladie vajíčka, z neho vznikne larva a potom včela. Z oplodneného vajíčka sa vyliahne včela, z neoplodneného samček - trúd. Od nakladenia vajíčka do vyliahnutia prejde asi 22 dní. Len čo sa včielka vyliahne, musí si po sebe vyčistiť bunku a pripraviť ju na ďalšie vajíčko. Čistí ho propolisom, ktorý má dezinfekčné účinky. Potom prijíma nektár od včiel, spracováva ho na med a napokon je z nej lietavka, ktorá sama začne nektár či medovicu znášať do úľa.“ Matka nakladie až 3 000 vajíčok denne. Odpočíva len vtedy, keď ju kŕmia. Najproduktívnejšia je približne tri roky. Potom ju za novú môže vymeniť včelár alebo to včelstvo urobí samo takzvanou tichou výmenou, keď pripraví novú materskú bunku a v nej chová svoju budúcu matku. Tú môže trúd oplodniť len za letu a priamo počas aktu hynie. Včely všeobecne nemajú príliš radostný život. Aspoň nám sa to tak zdá. Nemajú ho dlhý a aj ten krátky čas len pracuje. Azda ako jediný tvor sa dokáže dobrovoľne upracovať na smrť.
Včely žijú podľa toho, kedy sa vyliahnu. Najdlhšie tie, ktoré sa vyliahnu v auguste - septembri. Tie totiž prezimujú a žijú až do mája. Najkratší život majú včielky vyliahnuté v máji. Zastihne ich hlavná znáška a po šiestich týždňoch sa prakticky upracujú na smrť. Sezóna končí v auguste a začína nový včelársky rok, kedy musí dobrý gazda pomýšľať, aké včelstvá bude mať o rok, či má dobrú matku, čo treba všetko zabezpečiť. Ich azda najväčším postrachom je klieštik. Usalaší sa v larve a živí sa z jej potravy. Včielky sa potom liahnu zdeformované a zdegenerované. Včelári si však už s nim vedia účinne poradiť zadymovaním a pomocou liečiv.
Nevyhnutné je aj dodržiavanie hygieny - pravidelné čistenie úľov, zväčša vypaľovaním či vydrhnutím a horúcou vodou.
A čo je pri včelárstve najťažšie? Azda to, čo mnohých odrádza od toho, aby sa mu venovali. Trpezlivosť, pracovitosť, usilovnosť, systematická starostlivosť o včelie rodiny. Včelár totiž musí byť rovnako pracovitý ako včielky, o ktoré sa stará. Aj preto sa málokedy stane, že si vychová nasledovníka, ktorý by pokračoval v jeho diele. „Ja takého mám,“ pýši sa Viktor Tomčiak, „môj zať Vlado sa včelárstvu venuje. Mám z toho veľkú radosť. Už chce mať aj vlastné rodiny a úle, tak na nich pracujeme,“ neskýva očividnú radosť pán Tomčiak. Je rád, že sa v jeho blízkosti našiel niekto, kto vie oceniť pohľad na letáč, z ktorého vylietajú a vracajú sa doň usilovné malé stvorenia, niekto, pre ktorého je bzukot včiel najkrajšou hudbou.
Teraz sa včielky Viktora Tomčiaka pripravujú na zimný spánok. No nie je to spánok v pravom slova zmysle. V chumáči sa točia tak, aby sa tie skrehnuté zvrchu ohriali a dostali k potrave. A tak na cukrovom roztoku prežijú zimu, aby potom na jar vyleteli na lúky, do lesov a sadov. Aby zodpovedne zastali svoju možno na prvý pohľad nepatrnú, no v skutočnosti dôležitú a nenahraditeľnú úlohu v nekonečnom kolobehu prírody.
