Premiestnite sa zo všednosti a rokmi zaužívaného stereotypu rovno do prírody. A zrazu akoby švihom čarovného prútika začnú pracovať vaše otupené zmysly. Vnímanie okolitého sveta vám robí potešenie.
Z toho svahu, ktorý ste si vybrali, môžete vidieť doďaleka. Zalesnené kopce sú posiate rúbaňami. V lete možno na nich zbierať jahody a maliny, ale tiež ako nektár sladké čučoriedky, vypálené slnkom, v jeseni sa zasa pred vami rozprestrie koberec farieb, s ktorými ladí aj okolie. Z jednej takejto rúbane – je nad osadou Gavlasovo – možno v priam nedozernej diaľke objaviť šedé obrysy Veľkej Rače a okolitých vrchov, od Šustka zasa, to keď je pekné počasie a najmä priezračný vzduch, črtajú sa nad vždy zelenými horami fatranské tisícovky Veľký a Malý Rozsutec a vedľa nich Stoh. Ivan Gálik, môj priateľ a veľký turista, raz povedal, že od osady U Šustka po Vrátnu dolinu, odkiaľ sa dá sedačkovou lanovkou dostať na spomínané vrcholy, je to vzdušnou čiarou 27 kilometrov. Taká vzdialenosť je približne z Čadce do Žiliny...
Teda nie sme ďaleko od Jánošíkovho kraja. Ba vlastne ten legendárny slovenský zbojník, ktorý sa vyrovnal moravskému Ondrášovi, ruskému Slávikovi i britskému Robinovi Hoodovi a mnohým ďalším podobným zbojníkom, to mal na Kysuce iba na skok. Aby mohol prežiť, musel sa pred zemepánmi, lebo ich okrádal, neustále ukrývať. Čo-to vraj aj porozdával chudobným. Nuž a kto ho ukryje lepšie ako lesy? Nečudo, že na Kysuciach, lebo tento kraj bol aj v minulosti samý les, ba vari aj prales, tu, v našom kraji sa cítil ako doma. Historické pramene hovoria, že sa kamarátil najmä s krčmármi a ovčiarmi. Spomínajú sa mená Šustek, Drabina, Chlasták a Plavčík, člen jeho slávnej družiny, ten pochádzal z Dunajova. Keby nebol Jánošík opustil Kysuce, doteraz by ho neboli lapili...
A sú tu cesty a cestičky. Brázdia okolité vrchy a ich svahy, spájajú ľudí. Tie celkom široké vedú do osád a zabezpečujú, aby sa po nich dal uskutočniť dovoz materiálu na opravu chatrčí, dreveníc i domov. Nájdu sa ešte osady, napríklad U Hacka, kde žije aj v dnešnej dobe pôvodný obyvateľ – domorodec, no chalupy majú väčšinou v prenájme či osobnom vlastníctve cudzí ľudia, chalupári zo širokého okolia. Prichádzajú zo Žiliny, Kysuckého Nového Mesta, Čadce, ale aj z Bratislavy, Karvinej, Třinca či Ostravy. Keď vyjdete na vrchy a navštívite niektorú osadu, zistíte, že sa tam hovorí po československy. Akoby sa niekdajší spoločný štát Čechov a Slovákov, založený Štefánikom, Masarykom a Benešom až v ďalekom Clevelande, za povestnou veľkou mlákou, akoby sa vôbec nerozdelil – aspoň tu, vysoko na vrchoch, pod holým nebom.
Kysuce sú nielen krajom lesov, ale aj lúk a pastvín. Lesy a lúky patria odjakživa k sebe. Na kopcoch sú poľany, takmer po celý rok spásané ovcami. Kým vydrží počasie a stačí sa ako-tak zelenať trávička, dovtedy funguje ovčiarsky a bačovský život. V teplých lúčoch slnka sa príroda blyští, žiari množstvom farieb, bez nich sa mení na nevľúdnu, šedivú krajinu. A tak ostávajú spomienky na jarné klíčenie a prebúdzanie sa do sviežich dní, na kypiaci život v letnom období, keď dynamo prírody najviac pracuje, všemožne sa namáha, pretože všetko speje k jeseni s plnou náručou všakovakej úrody. Sú to spomienky na nenapodobiteľný životný úsek so svojimi krásami, ale i každodennými drámami. Jeseň si spomína a začína bilancovať. Čoraz viac sa posúva, kráča kalendárom všedných dní, aby sa nechala vystriedať prichádzajúcou zimou. Ale tam, v tichom pokoji a zadumaní, je už bilancia úplná.