Nedávno, presne 24. októbra, táto čulá a veselá pani oslávila osemdesiatku. Čo sa týka „ducha“, pôsobí stále ako mladica. Prezrádza, že najlepším liekom aby si človek zachoval sviežosť, radosť zo života a mal na život stále „chuť“, je poctivá práca. „Viac je síce známe „učiť sa učiť sa, učiť sa“, ja hovorím : „pracovať, pracovať, pracovať,“ smeje sa. Starká Eva mala päť detí, dnes z nich žijú tri – Milan, Jozefka a Boženka. Má dvadsať vnúčat a dvadsaťpäť pravnúčat.
A čoho by sa ešte chcela dožiť? Vraj na nič sa viac neteší, ako na prapravnúčika. Pri spomienke na plodné roky života spomína, že pracovala v Tesle Podvysoká i Třineckých želežiarňach, kde popisovala kusy železa. Nezabúda ani na Trenčín, kde robila na nádraží čašníčku. Hovorí, že bývala v izbičke nad kantínou a niekedy brávala so sebou do roboty aj vtedy štvorročného Milanka. „Rýchlo som poobsluhovala, keď poodchádzali vlaky, bolo voľnejšie a tak som k nemu vybehla do izbičky, pozrieť sa čo robí,“ hovorí o neľahkých rokoch života. Manžel jej zomrel pred dvadsiatimidvomi rokmi. Volal sa Jozef a bol zváračom v Třinci. Zoznámili sa na muzike, doteraz si pamätá, ako na ňu zapôsobili jeho pekné modré oči.
Aj keď záujemcovia boli, už sa viac nevydala. I keď hovorí, že aj v ich manželstve sa občas prehnali búrky. Lebo tak ako teraz, aj vtedy platilo, že raz je lepšie a raz horšie. „Treba život brať tak, ako ide,“ konštatuje múdro. A toho sa držala. Jej spomienky sa viažu aj k domu a stavbe. „Deti boli maličké a ja som si sama vyrábala kvádre. Postavil sa dom, no boli ďalšie roboty. Vždy som dbala aj na to, aby bolo čo do hrnca. Ale poviem pravdu. Najskôr som naložila do taniera mužovi, potom deťom a ja som zjedla, čo zostalo. Nikdy som však nedopustila, aby boli hladní,“ opäť zaspomína. Aj na to, ako sa venovala svojej záľube. Na počudovanie, bolo to maľovanie izieb. „Mala som rôzne šablóny, valčeky, maľovala som ružičky a všeličo iné. Mala som aj „fušky“ u iných,“ smeje sa.
Krásnym počinom od nej bolo, keď si pred siedmimi rokmi zobrala do pestúnskej starostlivosti svojho vnuka Jožka, ktorému zomreli v krátkom čase obidvaja rodičia. Dnes má 21 rokov a napriek tomu, že pracuje v Prahe, pridal sa k početným gratulantom, ktorí prišli babičke Eve pogratulovať k jej osemdesiatim narodeninám. Lebo všetci cítia, čo im ich starká stále pripomína. Že jej najväčšou láskou je tá, ktorú cíti k nim – svojim deťom, vnúčatám a pravnúčatám...
Autor: I. Hažíková