Vraj pozdrav od svojej sestry a jej manžela. To, čo sa stalo, však bolo len vyústením niekoľkoročného sporu.
Majetky boli medzi ľuďmi odjakživa jablkom sváru. Neraz skončili rozbrojmi medzi najbližšími. Je tomu tak v prípade majetku, o ktorý sa sporia dvaja súrodenci - jedným z nich je Miroslav Pajer z Čadce. Po svadbe v roku 1978 sa odsťahoval z rodného domu v Staškove. Jedna jeho časť patrila a vraj aj patrí sestre a bratovi jeho matky. Tí mu ju v svadobný deň zmluvou darovali. Obaja sa odsťahovali do Čiech, no stále, sú podľa M. Pajera len dedičmi majetku, nemajú k nemu list vlastníctva. Ten si však, a Miroslav Pajer nevie akým spôsobom, vybavila jeho sestra Vlasta.
Tá žije v druhej časti domu. Tú darovanú M. Pajer užíval, no aj napriek tomu sa nevyhli neustálym invektívam. Keďže nemá sociálne zariadenie, elektrinu a iné technické zázemie, sestra mu prenajala časť domu, kde žije ona. „Ja som chcel stavať. Aj moju časť domu by som jej bol potom nechal. No porušili a stále porušujú nájomnú zmluvu. V dome sme mali zvieratá, hydinu, drahé poštové holuby, psov. Neumožňovali k nim mne a mojej manželke. Podali sme aj trestné oznámenie o týraní zvierat, pretože sme sa nemohli o ne starať. Napádali nás, zamykali bránku, aby sme sa tam nedostali,” opisuje situáciu M. Pajer. Nájomnú zmluvu však jeho sestra neuznáva. Invektívy pokračovali, až vyústili do otvoreného konfliktu. V piatok, 20. 10. 2006 si M. Pajer našiel pred vchodom na sídlisku v Čadci niekoľko zalepených škatúľ. Boli v nich morky, kačice, sliepky, psi.
„Časť zvierat uhynula, kým sme zohnali auto a odviezli ich k príbuzným do Rieky. Ostali tam poštové holuby za niekoľko stotisíc korún,” pokračuje M. Pajer. V týchto dňoch dostali od súdne rozhodnutie, podľa ktorého by ho príbuzní mali púšťať k spornej časti domu. „Rozhodnutie nie je právoplatné, odvolali sme sa na Krajský súd v Žiline,” tvrdí pani Vlasta s manželom Jaroslavom, sestra M. Pajera. Podľa jej slov i úradných listín ich matka dedila majetok po otcovi a ona po matke. „Mala som list vlastníctva, no aby sme sa vyhli zbytočným invektívam zo strany M. Pajera, vlastníkom domu aj pozemkov sa stal manžel,” dokladá list vlastníctva zo septembra 2006. Časť domu, ktorú M. Pajer užíval, je naozaj v dezolátnom stave, zanedbaná, znečistená. Pri dome a v pivnici choval hydinu a psov, v podkroví holuby.
Na to môže M. Pajer reagovať slovami, že ho do domu nepúšťali. Pani Vlasta s manželom zas hovoria, že nemal čo chodiť na pozemok a do domu, ktorý mu nepatrí, pretože vlastníkom je pán Jaroslav. Dali vraj Pajerovcom čas, aby si zvieratá odviezli, no neurobili tak. „Susedia sa sťažovali na obecnom úrade, že táto časť domu so zvieratami je v neporiadku, zanedbaná. Tak sme mu ich vysťahovali. Boli tu ľudia z obecného úradu, svedkovia, všetko je zdokumentované,” hovorí pán Jaroslav. „Slovne aj fyzicky ma napádal, nie je s ním možná dohoda,” tvrdí pani Vlasta.
Gazdovstvo pána Pajera je zanedbané. Hovorí, že preto, lebo ho tam nepúšťali. Jeho sestra s manželom tvrdí, že nemá čo hľadať na cudzom pozemku. Uzavretý kruh, ktorý sa novinám sotva podarí prerušiť. Práve tu totiž dvojnásobne platí, že kde niet vôle, tam niet cesty.
