Ako čašník pôsobiaci na Viedenskej radnici bol vtedy pozvaný do Bratislavy, kde sa pripravoval obed pre pápeža a celú delegáciu. Čitateľom ponúkol zaujímavé rozprávanie o tejto udalosti, vykreslil čaro jej zákulisia – bol jediným Kysučanom, ktorého vtedy vybrali obsluhovať hlavu katolíckej Cirkvi. Pre pána Kurucára to určite bola česť a, ako sám tvrdí, toto stretnutie sa zaradilo medzi najdôležitejšie v jeho živote a určitým spôsobom ho aj vnútorne poznačilo.
Jozef Kurucár sa narodil vo Veľkom Rovnom pri Žiline, v známom kraji drotárov a svetobežníkov. Pochádza zo štyroch detí. Na Kysuce, ako to už na svete býva, sa dostal náhodou, keď sa zoznámil s Oľgou, svojou budúcou manželkou. Vlastne vtedy pracovali v rovnakom pohostinskom zariadení a jednoducho si padli do oka. Tak ho vietor zavial do Kysuckého Lieskovca, kde žijú s manželkou v spoločnej domácnosti už úctyhodných tridsaťdva rokov. Povráva sa, že ak je človek toľkú dobu v jednej obci, stáva sa jej právoplatným obyvateľom, hoci by mohol pochádzať zo samého kraja sveta. Aj pán Kurucár to tak cíti, hovorí, že teraz je už načisto Lieskovčanom.
Ako sa dostal do sveta
Najskôr sa vyučil v podniku Reštaurácie Žilina. Počas praxe sa mu podarilo dostať sa na dva roky do zahraničia. Bola to pre neho obrovská skúsenosť, ktorú využil v neskoršom období. Po revolúcii v 1989. roku sa mu totiž opäť naskytla príležitosť pracovať za hranicami. Presne pred trinástimi rokmi ho pozvali na výpomoc do Viedne, pretože sa tu konal veľký medzinárodný kongres a mali málo čašníkov. Jozef Kurucár sa, ako sa hovorí, uchytil a odvtedy pracuje na Viedenskej radnici. Je to kolos administratívnych budov, sál a pivníc, na všetko treba obsluhu.
„Nazdával som sa, že moja výpomoc bude trvať dva-tri roky, ale obdobie pôsobenia sa poriadne predĺžilo,“ hodnotí situáciu pán Kurucár.
Celá radnica vraj zamestnáva vyše tritisíc ľudí, on pracuje v pivnici Wiener Rathauskeller. Tu je sedemdesiat zamestnancov, z toho takmer polovica Slovákov. Prišli z rôznych kútov republiky – zo Žiliny, Bratislavy, Trnavy, Pezinka, ba dostal sa medzi nich ďalší rodák z Veľkého Rovného. Istú dobu tu pracoval tiež Kurucárov syn Jozef ml., ale mladí majú teraz iné možnosti, netúžia robiť ako ich otcovia, teda od nevidím do nevidím...
„Práca, ak by som ju mal zhodnotiť, skutočne nie je ľahká, no pre mňa je aj tak zaujímavá,“ hovorí pán Kurucár. „Človek má pri nej možnosť postretať množstvo ľudí, kadečo sa podozvedať. A vidíte iný svet, odlišný od toho každodenného, všedného.“
Stretnutia v cudzine
Doteraz obslúžil množstvo známych ľudí, medzi ktorých patrili aj najvyššie politické špičky, ako napríklad Schröder, Khol, Blair, Arafat, Mitterand. Z našich to boli Barčák, Mečiar, Čič, Paška, najnovšie sa vraj do Viedne chystá premiér Fico, podľa neoficiálnych zdrojov ho tu majú pozvať do konca roka. V priestoroch radnice sa uskutočňujú rozličné celosvetové stretnutia špičkových odborníkov, semináre týkajúce sa oblastí ekológie, zdravotníctva, ekonomiky, niektoré podujatia Európskej únie ap. Pán Kurucár sa tu tiež mnohokrát stretne s našimi turistami. Len čo zachytí slovenčinu, hneď sa aj on pýta po slovensky. A oni sú hneď zvedaví, odkiaľ pochádza. Hovorieva im, že je rodený Rakúšan, len sa naučil slovenský jazyk, ale mu neveria, cudzinec vraj nikdy nebude tak dobre ovládať našu reč. Je pri tom vždy zábava, potešenie na obidvoch stranách.
Život Jozefa Kurucára vo Viedni je teda pestrý. Všetci sú k dispozícii starostovi Michaelovi Häuplovi, ktorý vystriedal vo funkcii Helmuta Zilka. Vlastne náš Kysučan a ostatní zamestnanci začínajú deň tým, že si podajú so starostom ruky, a končia svoju prácu jeho odchodom z radnice.
Život ho naučil pomáhať
Doma, v Kysuckom Lieskovci poznajú Jozefa Kurucára ako človeka, ktorý dokáže pomôcť, keď treba. Je napríklad stálym spoluorganizátorom akcií na miestnej fare, stará sa o to, aby návštevníci a všetci zúčastnení odchádzali z farnosti spokojní. Keď sa tu nedávno zastavil biskup Judák, zvesť o tom sa hneď rozniesla po celej obci. Ľudia prišli za pánom Kurucárom domov a hlásili mu: „Jozef, priprav sa! Je to tvoja akcia...“ A on obsluhoval, pretože práca mu je nielen remeslom, ale aj koníčkom. Vo voľnom čase sa stará o záhradku, najmä o svoje skalky, ktoré si sám vytvára. Je členom Zväzu záhradkárov i Združenia skalkárov so sídlom v Martine. Často s ostatnými navštevuje svojich českých a poľských kolegov, účelom je výmena skúseností. Teší ho, že sa po jeho pestovateľských stopách pustil syn Ondrej.
Už sme spomínali, že Jozef Kurucár prišiel na Kysuce z Veľkého Rovného. Keďže v minulosti tu bol ťažký život bez možnosti zamestnania, mnohí ľudia si museli zarábať na chlieb v ďalekej cudzine. Ako drotári pochodili celú Európu a Rusko, ba dostali sa až do zámoria. Aj pán Kurucár vlastne pochádza z drotárskej rodiny – otcov strýko Alojz Kurucár sa podľa zachovaného svedectva dostal až k cárovi a stal sa jeho tajným radcom. Túto zaujímavú osobnosť z drotárskeho prostredia zachytil vo svojej knihe Svetom, moje, svetom známy autor literatúry faktu Vladimír Ferko.
„Prišlo mi na um, že aj môj dedo pracoval vo Viedni,“ spomína si pán Kurucár. „Jazdieval tam na bicykli. Osud chcel, že som sa do tohto mesta dostal aj ja...“
Keďže ako chlapec zažil mnohé strádania, ostal mu v srdci cit pre spravodlivosť a zachoval si tiež presvedčenie, že treba pomôcť tým, ktorí sú v núdzi. Pravidelne finančne podporuje vozičkárov i deti základnej školy, niektoré ich podujatia, s manželkou Oľgou tiež pomáha sociálne slabším rodinám. Je rád, že sa môže s ľuďmi stretávať a tešiť sa, keď vidí na ich tvárach aspoň kúsok šťastia...