Vianoce ponorené do tmy

Šikovné dievčatko, ktoré bolo vynikajúcou žiačkou a jej veľkým koníčkom boli ručné práce, začalo strácať zrak. Vianočný obrus, ktorý Jarka vyšívala a mal skončiť na vianočnom stole, nedokončila. Prestala totiž vidieť. Po niekoľkých rokoch ho dovyšívala jej mama.

Na konci ôsmeho ročníka
začala na vyučovaní odpadávať. Ráno jej bolo zle, naťahovalo ju na vracanie. Postupne sa jej stav zhoršoval. Bola malátna, mala dvojité videnie. Vianočné sviatky pred 24 rokmi boli pre ňu doslova utrpením. Nikto netušil, čo vlastne dievčatku je. Po Vianociach začal kolotoč, v ktorom sa Jarka točila niekoľko rokov a v podstate doteraz z neho nevystúpila. Jeden pobyt v nemocničnom zariadení striedal ďalší. Kým sa zistilo, čo spôsobilo jej poruchy zraku, ubehol dlhší čas. Absolvovala množstvo vyšetrení, procedúr, často bolestivých. Napokon vysvitlo, že dvojité videnie spôsobuje nádor. Lekári z ostravskej nemocnice jej doslova zachránili život. Zrak však nie. Nádor bol rozťahaný, nedal sa celý odstrániť.

Bol rozrastený po nervoch, vysvitlo, že je zhubný. Jarkina mama spomína, ako sa vtedy snažila pomôcť svojmu dievčatku a byť pri nej v tom najhoršom. Pri zákroku sa poškodil zrakový nerv a tak dnes má Jarka periférne videnie. Laicky povedané, je prakticky nevidiaca. Napriek liečbe sprevádzanej ožarovaním a chemoterapiou, ako ona hovorí, doslova brutálnej, si nesťažuje. Je rada, že lekári jej zachránili život. Je im za to mimoriadne vďačná. K srdcu jej prirástla najmä lekárka, primárka detského neurologického oddelenia v ostravskej nemocnici, ktorá sa jej snažila pomôcť nielen po zdravotnej stránke. Vedela vycítiť, čo sa odohráva v duši dospievajúceho dievčaťa, ktoré malo život pred sebou. A ktoré čakala krutá pravda. Že jej život bude plynúť vo večnej tme. Dokázala sa vcítiť aj do sociálnych pomerov rodiny, kde peňazí nebolo nazvyš. Vedela, že sa o Jarku stará jej mama sama a že má ešte dvoch súrodencov, ktorí študovali. Aj preto sa snažila, aby ich finančné náklady spojené s liečbou, cestovným a podobne, boli čo najnižšie. Jarka, ktorá má v súčasnosti 38 rokov, napriek rozdeleniu republík, chodí dodnes k nej na kontroly.

Ktosi by si možno zúfal,
že prišiel o mladosť, dievčenské roky, nadával na osud, ktorý sa obrátil chrbtom. A odkrojil najkrajší kus zo života. Iným – vidiacim, predsa plynul inak. V svetle a jase. No Jarke sa, naopak, zdá, že Pán Boh jej doprial všetko, po čom túžila. Keď zostala po návrate z nemocnice doma, pretože do školy chodiť nemohla, nezúfala si. Napriek tomu, že nesedela v školských laviciach, spoločnosť jej nechýbala. Smeje sa, že ich byt bol plný detí. Chodili tie z bytovky i okolia. Niektoré doučovala, s niektorými sa hrala. Vynikajúca žiačka, ktorá skončila ôsmu triedu so samými jednotkami a ktorú zobrali bez skúšok na gymnázium, no tam už kvôli chorobe nenastúpila, si už ako zrakovo postihnutá urobila maturitnú skúšku na Strednej sociálno – pedagogickej škole sv. Marie Goretti. Štúdium bolo zamerané na opatrovateľstvo a vychovávateľstvo. Aj to považuje Jarka za zázrak. Nezabudne pritom spomenúť obetavosť pedagógov a svojich spolužiakov. Tí jej písali poznámky, pomáhala jej aj mamička, s ktorou spoločne texty nahrávali na diktafón. Na jej maturitnom vysvedčení trónili opäť samé jednotky. Keď maturitnej komisii, ktorá vedela o jej recitátorskom talente, zarecitovala Malého princa od Exupéryho, ani jedno oko nezostalo suché. Vybrala si totiž pasáž o princovi a líške, ktorá končí slovami: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. A ľudia zabudli na túto pravdu...“

V Levoči navštevovala Rehabilitačné stredisko zrakovo postihnutých. Za osem mesiacov sa naučila Braillovo písmo. Urobila si telefonický kurz. Ťažký postih jej však nedovoľuje pracovať. Načas to aj skúsila, no práca v telefónnej ústredni jej stav len zhoršila. Jarka nebola len vynikajúcou študentkou, ktorej vysvedčenia zdobili samé jednotky. Zúčastňovala a zúčastňuje sa na rôznych súťažiach v písaní a čítaní braillovho písma, kde vždy obsadí prvé priečky.

„Mojím snom
bolo urobiť si vysokú školu a pracovať ako učiteľka,“ prezrádza. Sen sa jej však nesplnil. Ako hovorí, jej lekári - odborníci hovoria, že je zázrak boží, že ešte žije. Časť nádoru stále sídli v hlave. Tlačí, gniavi, raz viac, raz menej. Vysvetľuje, že je takou „chodiacou lekárňou“. Denne užíva desiatky liekov. Niekedy sa stane, že nemôže chodiť, točí sa jej hlava, musí ísť štvornožky na sociálne zariadenie, celý deň preleží. Naučila sa žiť s tmou. Keď hovoríme o možných príčinách, spomína na detstvo a tábor v Juhoslávii. Vtedy mala deväť rokov a trápili ju bolesti s chrbticou. Bývali v stanoch a zrazu prišiel orkán. Hovorí, že niektoré deti spali, no ona bola hore. Z oblohy sa valila voda, hrozne fúkalo. Snažila sa so spolubývajúcou priviazať stan o kovovú tyč. Tyč však spadla zrovna na ňu a ona bola chvíľu v bezvedomí. Dokonca prišla o zub a k ďalšiemu zraneniu. Keď prichádzala k táboráku, bol tam natiahnutý špagát. Spadla na zem, pričom si silno udrela hlavu. Matka s dcérou si myslia, že aj vtedajšie dva vážne úrazy mohli byť príčinou neskoršej zákernej choroby. Jarkinou veľkou oporou je mamička, ktorá jej vo všetkom pomáha a sprevádza ju na všetky vyšetrenia. Dodáva jej aj odvahu a čo nemožno nespomenúť, radí jej pri jej záľubách. Napríklad pri štrikovaní, keď hľadá pre Jarku všelijaké nové vzory. Aj preto obidve „dievčatá“ chodia v prekrásnych svetríkoch a pulóvroch. Keď chce Jarka relaxovať, jednoducho otvorí skriňu, vytiahne ihlice, klbká vlny a pustí sa do roboty. Nikto nechce veriť, že pulóvre, svetre, dokonca kostýmy s náročnými vzormi sú jej dielom.

O tom, že dôležitá je viera,
Jarka nepochybuje. Práve tá jej, ako hovorí, pomohla v mnohých životných skúškach. „Keď sa vám zdá, že už nič horšie sa stať nemôže, pán boh vám pošle do cesty nejakého človeka, s pomocou ktorého dokážete vyriešiť svoje problémy. Stalo sa mi to viackrát. Božie zázraky sa dejú aj v bežnom živote,“ vyslovuje svoje presvedčenie.
Niekedy však zázraky dokážu robiť aj ľudia. Jarka je toho príkladom. Napriek tomu, že žije vo večnej tme, je pre tých ostatných slniečkom. A človek cíti potrebu byť pri ňom čo najbližšie a najdlhšie. Aby sa zopár lúčov dostalo aj k jeho srdcu a duši. Lebo tie niekedy bývajú veľmi smutné a osirotené. Napriek tomu, že oči a zrak sú v poriadku...