Má totiž dosť aj iných starostí a robôt. V podstate pomáha, kde treba. Na ihrisku, v centre voľného času, či pri ďalších robotách, ktoré organizuje obec. Ako každý Kysučan má aj svoje záľuby. Zvláštnosťou je, že tou najväčšou je čítanie kníh. Ak si myslíte, že keď príde do obecnej knižnice, siahne po hocijakej, ste na omyle. Má totiž svoj obľúbený „artikel“. A tým sú rozprávky. Občas si dopraje aj dobrodružné, no predsa len knižky od Pavla Dobšinského, kde dobro víťazí nad zlom, rytier porazí bratov nespratníkov, či z rapavej žaby sa vykľuje pekná princezná, má najradšej.
Prezrádza, že rozprávky číta odvtedy, ako sa naučil rozpoznávať litery. Dnes má päťdesiatpäť rokov a jeho láska k tomuto žánru nepoľavila. Možno povedať, že naopak, nabrala na intenzite. Miestny knihovník Jozef Hluchý nám ukazuje jeho „kartu“ a človek by neveril vlastným očiam. Ján knižku dočíta, no neprejde mesiac, dva a požičia si ju opäť. „Niektoré od Pavla Dobšinského som prečítal aj dvadsaťkrát. No milujem aj tie od Boženy Němcovej, či bratov Grimmovcov. No slovenské sú jednoznačne najlepšie,“ vyznáva sa zo svojej lásky. Doposiaľ ich prečítal možno stovky. Spomína aj svoje „vychytené“ tituly – Pastierika a kráľa škriatkov či Zlatovlásku. Má svoj názor na televíziu či rozhlas. Dajú sa zniesť, no on si aj pri ich vysielaní číta. Lebo netreba premárniť deň ani hodinu. Na chvíľu ich odloží len vtedy, keď vysielajú futbalové či hokejové zápasy. Ale zas chytí knižku do ruky, keď sa našim nedarí, sú voľajakí čaptaví a namiesto do bránky súpera to smerujú s loptou či pukom do vlastnej.
Knižka však Jána vždy upokojí. Keď sa zahĺbi do jej stránok, neskončí, kým nie je na poslednej stránke. Veď kto by nechcel vedieť, či striga skončila v „šporheli“, alebo či sa Janko Hraško stal dostatočnou oporou svojím rodičom. Jediným miestom, kde nečíta, je cintorín. Lebo, ako hovorí, tam všetky rozprávky tohto sveta končia...
Autor: I. Hažíková