Článok pokračuje pod video reklamou
Zároveň je neuveriteľne tvárny, šikovné ruky dokážu z neho vyformovať najčarovnejšie predmety – úžitkové i umelecké. Takéto ruky, ako sme zistili, má aj rezbár Emil Matejov z Vysokej nad Kysucou, ktorý sa svojmu koníčkovi venuje už pekných pár rokov...
Ba vlastne pochádza z generácie rezbárov. Aj jeho otec pretváral drevo a snažil sa mu vštepiť od malička základy rezbárskej práce. Toho však táto činnosť akosi neoslovovala. Bol horolezcom, inklinoval k športu. Až v ťažkom období života, počas životnej krízy, sa v ňom prebudila túžba robiť s drevom. Akoby sa vracal nazad do detstva.
S Emilom Matejovom sme sa stretli pred obecným úradom. Tu pred budovou stojí jeden z jeho výtvorov. Ďalší je v neďalekom útulnom pohostinskom zariadení. Predstavuje čerta, ktorý sa svojím výzorom snaží postrašiť chlapov, aby sa vždy z krčmy ponáhľali domov...
Tridsiatnik Emil žije s matkou v domčeku, zasadenom do krásneho prostredia. Obložený je drevom. Aj celý dvor skrášľujú drevené sochy. Originálne sú aj preto, lebo niektoré sa využívajú tiež ako podstavce na kvety.
„Začal som šperkami,“ rozhovoril sa Emil Matejov počas našej návštevy. „Ono sa to nezdá, ale je to veľmi prácna robota. Všetko som pritom robil ručne.“
Zhotovenie jedného prívesku mu trvalo aj tri hodiny. Postupne sa však začal orientovať na drevené plastiky. Snažil sa vytiahnuť z dreva jeho skrytú krásu, urobiť tvar, a to pri zachovaní niektorých jeho pôvodných prvkov. Najviac používa to z listnatých stromov. Najkrajšie dekoratívne je vraj orechové, ale často sa mu dostane do rúk aj slivka. Z ostatných listnáčov sú to lipa a dub.
Drevo si pripraví v zime. Zreže ho, donesie domov. Najlepšie sa pracuje, ako vraví, so surovým, suché je príliš tvrdé, aby sa dalo pekne formovať. Po každej činnosti nechá výrobok „odvetrať“. Potom robí povrchovú úpravu – voskuje, politúruje, nanáša fermež...
Pri práci používa dláta od 4 do 40 milimetrov – rovné i pologuľaté. Niektoré zdedil po otcovi, ostatné si postupne dokúpil.
„Rezbárstvo ma baví,“ hovorí Emil. „Z dreva sa dá všeličo vyčarovať. Vždy som však chcel vytvoriť aj niečo veľké, cítim, že je to vo mne.“
Jeho snom je urobiť formu na maslo, ktorá by mala rozmery 2,5 x 1,5 metra. Bol by rád, keby sa dalo vymútiť aj také veľké maslo – určite by to bol rekord. Veď niekde už majú obrovskú lyžicu či valašku...
Vo voľnom čase chodieva na rôzne výstavy. Zúčastnil sa aj viacerých súťaží, na ktorých sa mu podarilo umiestniť sa, dokonca postúpiť až na celoštátnu úroveň. Je verný svojim výrobkom a má na ne svoj názor.
„Nechcem ich predávať, lebo sú to všetko originály,“ hovorí. „Keď spravím druhú sochu, nebude už ako tá prvá. Bude to duplikát.“ Zaujímavé je, že nepracuje iba s dokonale zdravým drevom, teda takým, ktoré by bolo bez tej povestnej chybičky krásy. Naopak. Mnohokrát nájde kus prihnitého a snaží sa ho určitým spôsobom oživiť. „Iný by ho spálil, no ja sa snažím vytiahnuť z neho nejakú podstatu, nejaký zmysel, ktorý by navodil tú jeho krásu,“ vysvetľuje. Hoci sa Emil Matejov venuje aj umeleckej fotografii – v súťaži Na brehu priezračnej Kysuce získal 2. miesto – a možno v budúcnosti bude, ako nám prezradil svoje plány, vyrábať tiež nábytok, jeho prvotným koníčkom ostane rezbárstvo. Tie krásne plastiky plné neopakovateľného čara.
