Robia tak najmä rybári, ktorých neraz vidíme vysedávať pri vodných tokoch – donesú si so sebou stolček alebo si sadnú len tak, na osamotený balvan, v sychravom počasí si zvyknú obliecť na seba rybársky plášť, na nohy natiahnu veľké rybárske čižmy a potom už trpezlivo čakajú na svoj zaručený úlovok.
Sú neúnavní.
Pri tej svojej činnosti, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako nečinnosť, poťahujú z cigaretky, premieľajú v ústach slaninu s chlebom a cibuľou, a keď sa viditeľne ochladí, dokážu vyloviť kdesi hlboko z útrob kabáta ploskáčik, tľapku dobrej domácej slivovičky a po troche si z nej upíjajú. Mnohí ľudia ich prezývajú čudákmi. Ale pri vode sa dá relaxovať aj inak. Viaceré dravé toky využívajú vodáci na splavovanie. Robia tak na kanoe alebo nafukovacích člnoch a je to vraj vynikajúci šport. Navodzuje dobrodružné situácie. Raftisti či vodáci si poriadne pretrénujú ruky i nohy, ba i celé telo, a pri zdolávaní nebezpečných prietokov veru stúpa adrenalín v krvi... Podľa informácií, ktoré máme z vodáckeho prostredia, častejšie sa splavujú české rieky, a to podľa rozličného stupňa obťiažnosti, pretože tento šport je tam viac rozšírený – často sa spomína Ohře, Jizera, Beronka, Morava, ale aj Vltava, no to je úplne iný splav. Na Slovensku sa však tiež našli toky, ktoré možno zdolávať. Samozrejme, niektorí vyhľadávajú pokojnú vodu, pomaly tečúcu, aby sa nemuseli pri pádlovaní príliš namáhať a viac sa mohli sústrediť na obdivovanie okolitej prírody. Prudším tokom je známa tzv. vodná klasika – Hron.
Obľúbený je najmä u mladých vodákov – študentov, ale príťažlivé sú tiež Čierny Váh, Belá a Dunajec; Dunaj je zasa iný druh lokality, je to pokojnejšia rieka na splavovanie. Čoraz častejšie si vodáci zvykli navštevovať, a to hlavne v máji, keď je divokejšia, búrlivejšia voda, rieku Belú. Ba už prišli na ňu aj Kysučania. Tak sa vybral jedného dňa Štefan, ktorý síce býva v Bratislave, kde tiež pracuje, no pochádza z dolných Kysúc (z Lodna), na túto búrlivú rieku so svojím synom Maťom a priateľom Ferom. Autom sa dostali na Srdiečko, potom stúpali hore južným svahom Chopku na chatu Kosodrevina. Na chrbtoch si niesli celú svoju výbavu, ťažké, vyše deväťdesiat kilogramové ruksaky. A veru sa poriadne zapotili, keď zdolali hornatú krajinu a kým sa nedostali na vrchol Chopku. Bola tu ešte pomerne zima, nuž si na zohriatie dali čaj a pálenku s horcom. Na druhý deň sa konečne dostali k rieke. Prešli ešte cez Čertovicu. Kriváň videli v hmle. Trasa raftingu sa začínala v Podbanskom a končila sa v Liptovskom Hrádku. Na mieste už mali zabezpečených dvoch raftistov, svojho kormidelníka a ďalšieho, čo sa tiež zamýšľal s nimi splaviť.
Títo ľudia na vode majú svoje prezývky – vo vodáckej terminológii je tu okrem kormidelníka tzv. háčik, ktorý sedí v lodi vpredu a má na starosti pádlovanie. Na ňom veľa záleží, či sa plavidlo dostane šťastne do cieľa. Potom je tu ešte mukel – medzi háčikom a kormidelníkom a tiež pádluje - a môžu byť ešte ďalší...
Všetci aktéri onoho májového dňa chceli teda Belú šťastne splaviť. Zažívajú vraj pri tom nielen veľa dobrodružstva, ale aj poriadnej zábavy. Vodáci majú zo svojej činnosti očividnú radosť. Neraz sa v divokej rieke aj okúpu. To sa práve stalo našim vodákom, rodákom z Kysúc, keď sa pri spomínanom splave prevrátili na jednej z prekážok a trošku si aj logli studenej vody z Belej. Na splavovanie im však ostali len tie najkrajšie spomienky. A zopár fotografií na pamiatku...
Autor: L. Hrubý
