Hrával s Kysučanmi futbal, bol riaditeľom „dcéry Váhostavu“,
väčšinu času už niekoľko rokov trávi uprostred prírody vo Vlčove – Milan Dubaj.
Toľkokrát som už veru prešiel tou dolinou, úzkou, z jednej strany strmo sa zvažujúcou k zurčiacemu potoku a zarastenou ihličnatými stromami i krovím, nuž a z tej druhej, kde viac svietilo slnko, sa už svah prehýbal a kĺzal pomenej, pretože bol pozvoľnejší. Viselo na ňom viacero domov. Majestátne sa vypínali nad pomerne slušne vybudovanou cestou-asfaltkou, lebo väčšina príbytkov mala peknú fasádu a boli nové. Okolo nich sa ťahali úzke obrobené políčka alebo aj záhrady s ovocnými stromami. Cesta viedla pozdĺž potoka či skôr bystriny, mapovala tok, stúpala nahor.
Pri božích mukách – kríži sa zrazu rozdvojila, rozoklala, akoby to bol jazyk obrovského hada, a pokračovala ďalej. Pravá strana sa ešte viac dvíhala smerom hore, kde sa črtal hustý les, a tam sa vlastne aj končila – napájala sa na horskú cestu, ktorou sa dá prejsť k okolitým osadám. Druhá časť, odbočujúca vľavo, sa naopak vyrovnávala, nadobúdala tvar rovinky. Počuť bolo len bublavý hlas potoka... Nuž a po tejto ľavej časti rozdvojenej cesty som toho dňa, bolo už neskoré popoludnie, opäť raz rezko vykročil, lebo ma čakalo stretnutie. Keď som do týchto končín zavítal po prvý raz, prekvapila ma na konci doliny vysoká, ba dá sa povedať, že na miestne pomery aj dosť majestátna budova. Dozvedel som sa, že je to bývalá základná škola. Miestna časť, o ktorej práve hovorím, sa volá Vlčov a patrí do katastra Krásna nad Kysucou. Keďže mnoho ľudí sa v minulosti odsťahovalo do obce, takže zákonite tu chýbali deti, škola stratila svoje opodstatnenie. Na určitú dobu z nej spravili depozitár. Teraz tu zriadili jazykovú školu v prírode – veľmi originálny projekt zasadený do čarokrásneho prostredia.
Živo na terase
Bol krásny deň, slnko sa už dotýkalo vrcholcov smrekov, za ktoré malo onedlho zapadnúť. Zavanul svieži horský vzduch, priniesol vtáčí trilok. Všade pokoj, tíšina.
Už som zbadal onú vysokú budovu. Pomaly som sa k nej približoval. Dumal som o tom, ako sa stretnem so svojím spoločníkom, so svojím známym, s ktorým som sa už poznal z viacerých stretnutí. Volá sa Milan Dubaj a jeho meno i osobu poznajú v širokom okolí. Predstavoval som si ho s neodmysliteľnou cigaretou v ruke a so zvláštnym výrazom očí – z ich hĺbok vyvierala značná dávka ústretovosti, ochoty porozprávať sa, porozumieť druhému človeku.
Milan Dubaj, hoci ho na Kysuciach poznajú, ba tomuto kraju venoval značnú časť svojho života, pochádza z Topoľčian. Žil tam do svojich štrnástich rokov. Až potom ho osud zavial na sever, do Ružomberka, kde sa učil na Odbornom učilišti mechanizačnom. Nadstavbu si spravil v Holíči pri Morave, iba tri kilometre od Hodonína. Potom prišla vojenčina. Koncom päťdesiatych rokov nastúpil na základnú vojenskú službu do Rašova pri Bytči. A blízko bol Predmier – v tej dobe známa futbalová obec. Zobrali ho do mužstva. Hrali v ňom aj viacerí Kysučania – Karol Hausman, Milan Lahuta, Ján Stehel, Ladislav Bakala a ďalší. Boli skvelá partia...
Pred vchodom do budovy terasa, síce neveľká, ale slúžiaca svojmu účelu, na nej stojí drevený stolík, za stolíkom už vidím sedieť pána Dubaja. Fajčí. Presne, ako som predpokladal. Pokyvkáva hlavou. Zrejme veril, že prídem, ako som sľúbil. Po zvítaní si prisadnem. A hneď už je tu aj ďalší spoločník – mladík s tmavými vlasmi.
„Toto je môj vnuk Janko,“ zaznie v dedovom hlase hrdosť.
Janko však hneď odchádza, tlačia ho povinnosti. Vtom však z vnútra budovy s okrasným kameňom v základoch vyjdú ďalší ľudia. Manželka Hanka, dcéra Janka, zať Vladimír, ba pridajú sa aj hostia, ktorí sa doviezli autom z doliny. Nastane živá debata. Vysvitne, že jedným z hosťov je maliar-natierač, ktorý tu má vymaľovať steny vnútorných priestorov. Okolo pobehujú psy Belka a Axel, zlatý retriver, ktorý stráži tento dom.
Cez rôzne pôsobiská
Už sa bolo zošerilo, keď sme sa s pánom Dubajom pustili do debaty. V jeho mysli ešte doznievali spomienky na futbal v Predmieri, pretože tu sa zoznámil so svojou Hankou. Aj sa zosobášili a v roku 1961 prišli do Čadce. Nastúpil v Tatre Čadca ako energetik, neskôr sa stal šéfom investičného oddelenia. Spolupracovali s Tatrou Kopřivnice.
„Za mojej éry sme postavili výrobnú halu M2, zrekonštruovali hotel, zriadili závodnú kuchyňu, jedáleň, urobili rekonštrukciu neutralizačnej stanice,“ spomína si na svoje prvé pôsobisko.
Manželka pracovala v podniku ako ekonómka. Dostali byt na Moyzesovej ulici. V Tatre bol zamestnaný do roku 1976, keď sa mu naskytla lepšia pracovná príležitosť – dostal ponuku na funkciu vedúceho obchodu vo Váhostave Žilina. V roku 1995 vznikla dcérska spoločnosť podniku, on ju volal „dcéra Váhostavu“, firma FOI, a.s., Žilina, kde bol obchodným riaditeľom. Potom ešte tri roky pôsobil vo firme Miraci, s.r.o., ale v roku 2001 definitívne prišiel do Vlčova, aby pomohol dcére Janke a jej manželovi Vladimírovi Lajčákovcom pri rekonštrukcii budovy niekdajšej základnej školy za účelom vybudovania jazykového centra.
„Prvý kurz, ako si pamätám, sa tu uskutočnil presne na Medzinárodný deň študentstva ešte toho roku,“ hovorí pán Dubaj.
Vidieť, že mu ten termín pevne utkvel v pamäti...
Verí mladým ľuďom
Ako riaditeľ zariadenia bol pán Dubaj vo Vlčove päť rokov, teda do roku 2006, no teraz sa na tieto miesta opäť vrátil. Tak, ako ho poznajú všetci – prívetivý, priateľský, ochotný porozprávať sa, podeliť sa s dojmami, hľadať riešenia. Prešiel viacerými zamestnaniami, funkciami, postretával sa s množstvom ľudí. A tak som bol zvedavý, čo si osobne myslí o dnešných ľuďoch, akí sú, aká je doba.
„Pokiaľ ide o vzťahy medzi ľuďmi, v období do roku 1976 boli, aspoň si myslím, priateľskejšie,“ tvrdí pán Dubaj. „Vtedajšia doba si nevyžadovala taký zhon, ako je tomu teraz. Dnešok je určený najmä pre mladých, môžu sa realizovať, študovať, cestovať. Samozrejme, sú aj mnohé ťažkosti, ktoré vyplývajú z prechodu od jedného systému k druhému a ktoré treba jednoducho prekonať...“
Vždy vyzdvihoval zodpovedný prístup k práci, lebo len taký môže priniesť skutočné hodnoty. Tak isto podporoval a sám do života prenášal dobrý vzťah medzi ľuďmi, vzájomnú pomoc, porozumenie. Jeho krédom je heslo: Ži a nechaj žiť! Podľa neho treba podchytiť a podporovať šikovných a obetavých ľudí, ktorí by sa dokázali venovať mládeži, lebo práve mladí ľudia sú neobyčajne flexibilní, otvorení zmenám. Sám sa vždy snažil podporovať svoje dve dcéry: Janka vyštudovala Filozofickú fakultu v Bratislave, aprobáciu slovenský jazyk – nemecký jazyk, spravila si doktorát a dnes je spolu so svojím manželom majiteľkou jazykového centra druhá dcéra Darina Godálová absolvovala Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave, má na starosti fitnescentrum a tiež výrobu posilňovacích zariadení. Mladí sa potrebujú vzdelávať, či už je to v remeslách, veď, ako hovorí príslovie, remeslo má zlaté dno, alebo v iných oblastiach ľudskej činnosti, aby boli pre krajinu prínosom...
O súčasnosti sa dalo ešte veľa rozprávať, no vonku sa náhle zvečerilo a aj môjho spolubesedujúceho Milana Dubaja čakali ďalšie povinnosti. Pri lúčení na dvore nám asistoval verný pes Axel, zlatý retriver. A tak som sa pustil dolu dolinou a v mysli sa mi ešte dlho premietali obrazy dnešného príjemného stretnutia. Na oblohu jedna za druhou povyskakovali jasnožiarivé hviezdy.