Ľudia sa voľakedy dávno štverali na vrchy, najmä kvôli novej pôde, ktorú museli najskôr vyklčovať a skultivovať, ale tiež sa, zavisnutí pod samým nebom, cítili na týchto menej dostupných miestach bezpečnejšie. Neskôr, keď sa naskytla práca a možnosť zárobku, zanechávali svoje domovy a schádzali do dolín. Dnes sa na vrchy opäť vracajú... V jednej z osád, ktorá patrí do katastra Krásna nad Kysucou, sa stretlo na prelome mesiacov viacero rodín – zorganizovali si váľanie mája a s ním spojený majáles. Na slávnosť pozvali aj nás. Keďže sme o takejto udalosti predtým nechyrovali, zaujala nás, aj samotný nápad stretnutia. V ono určené popoludnie sme sa teda vybrali hore na vrchy.
Cestou nás zastihol dážď. Boli sme akurát na začiatku gavlasovskej usadlosti. Najskôr sme sa snažili pred ním ukryť pod stromami, ale voda čoskoro stiekla dolu čečinou a kvapkala nám rovno na chrbát. Útočište nám poskytol zastrešený vchod do miestnej kaplnky. Odtiaľto sme mali výhľad na neďaleké kopce. Všade priam nekonečný les, len na jednom mieste svahu sa ukazovalo priestranstvo, na ktorom sa črtali strechy domov. Tam, vysoko nad dolinou, sa nachádzala osada U Šustka. A nad ňou sa zamračenej oblohy dotýkal vrch Šustkov...
Hríby vedľa chodníka
Dážď po chvíli utíchol, mohli sme pokračovať v putovaní. Vyštverať sa hore takým svahom, aký sa nachádza pod Šustkovom, nie je žiaden špás. Najskôr sme však museli prejsť osadou U Gavlasa, akousi vstupnou bránou do vyššie položených oblastí. Na doline, ktorú stáročiami vyhĺbil žblnkajúci potok, ba vlastne skôr bystrina, sedelo ticho. Ľudia sa veru nehrnuli do práce. Odrádzalo ich daždivé počasie.
To sme však už naďabili na chodník, zabiehajúci do nízkeho lesného porastu. Všetko bolo nasiaknuté vodou: mach, tráva, popadané ihličie. Zrazu ktosi v tichu lesa vykríkol: „Mám!“ – a v ruke už držal mladé hríby -brezováky s hnedými až do zamatova sfarbenými klobúčikmi a masívnymi nožičkami. Krásne hríby! Nuž, hubárska sezóna sa začala. Les vydal prvé plody.
Po štvrťhodine sme sa dostali na otvorené priestranstvo – rovinku. Na nej aj tento rok budú páliť svätojánsky oheň, ktorý možno vidieť až dolu v meste. Ľudia ho prezývajú vojana. Za jasného počasia sa z rovinky otvára výhľad do širokého okolia – na Ľadonhoru, Martinské hole i malofatranské končiare. Daždivé počasie panorámu hôr znemožňuje. Aj teraz sme videli, ako sa zo zeme parilo a nad lesmi sa objavili biele chuchvalce hmly. Hory fajčia, hovoria tomuto úkazu ľudia. Je to znak, že určite budú rásť huby.
Pri vstupe do osady
Rovinka sa nachádzala v polovici úseku medzi oboma osadami. Chodník pokračoval po svahu, hadil sa pomedzi stromčeky a kroviny, ale aj niekdajšie role. Kým tu ľudia žili, stihli ich obrábať, aj keď niektoré slúžili iba ako prielohy na spásanie. Dnes sú polia spustnuté, akurát medze, našťastie, ostali – nezničili ich pluhy všemocného družstevníka, ako sa udialo na iných kysuckých svahoch. Svah bez medzí je stratený, odovzdaný nepriazni počasia. Dažde na takýchto miestach dokážu zmyť zem až na kameň. Ostáva po nich nie veľmi pekná pustatina. S chatrnou trávou, bez stromov, bez zelene.
Čím vyššie sme stúpali, tým viac sme cítili prítomnosť ľudských obydlí. Akoby tu prebýval zlomok duší niekdajších osadníkov. A naozaj – vidíme prvú drevenicu, pod ňou studňu s drevenou strieškou. Staré ovocné stromy vŕzgajú. Na konárikoch poskakujú vrabce, sýkorky a strnádky. Vzduch je presýtený vôňami, ktoré zintenzívnil dážď, keď spadol na prehriatu zem.
Prešli sme okolo svätého obrázka, nachádzajúceho sa pri jednom zo vstupov do osady. Dá sa do nej prísť z rôznych strán, záleží na tom, ktorú trasu si vyberiete. Ako sa hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma, tak je to aj s našimi osadami. Staré rímske cesty sa vraj používali ešte na konci 19. storočia – možno práve vtedy sa na vrchy dostávali prví osadníci. Aj tu môžete prísť od východu, západu, severu i juhu. My sme sa štverali na južnej strane, pretože tým smerom bol hlavný svah obrátený.
Majáles už v plnom prúde
U Schlenkerovcov, ktorí vlastnia v osade peknú drevenicu, sa rozprestiera široký dvor. Naskytá sa z neho nádherný výhľad do údolia. Na okolí je niekoľko ďalších drevených domov, pravidelne navštevovaných potomkami bývalých osadníkov. Na vrchy chodievajú odpočívať aj rodiny Podolákovcov, Brhelovcov, Štrbovcov, Kasajovcov a mnohí ďalší chalupári.
Dvor sa v okamihu naplnil deťmi. Najzvedavejšie, prvé chceli zistiť, kto nový medzi nich prichádza. A hneď to aj išli hlásiť. A tak nás tu privítalo početné osadenstvo výletníkov. Jeden stôl si postavili rovno na cestu, vedúcu cez osadu, druhý stál neďaleko vchodu do chalupy a pred dažďom bol chránený plátenou strieškou. Rodiny zabávala ľudová hudba, ktorá vychádzala z ampliónov prehrávača.
Najskôr nás privítal pán domu Reno Schlenker. Bol tu s manželkou a početnou rodinou. Neďaleko horného stola sme zbadali veľký kotol, pod ktorým dymilo ohnisko. Pri kotle sa zvŕtal Anton Podolák, hlavný kuchár. Varil sa guláš. Jeho príjemná vôňa šteklila. A potom nám zrak padol na vec, ktorá spojila všetky zúčastnené rodiny, aby sa stretli na majálese. Na trávnatom svahu nad cestou sa k oblohe týčil vysoký štíhly strom – máj. Jeho voľakedy zelený vrcholec postupne stratil ihličie, vyschol. Len stužky na ňom ostali.
Váľanie mája
To sa už na dvore objavil Rudolf Brhel. V ruke niesol pásovú pílu alebo pásovku, predchodkyňu dnešnej modernej, elektrickej.
„Chlapi, ideme,“ obrátil sa na hlavy rodín - Antona Podoláka, Jána a Petra Schlenkerovcov, Milana Kasaja a Jaroslava Štrbu.
Tí neváhali. Vyštverali sa hore svahom a pustili sa do váľania mája. Najskôr odstránili drevené opory a potom sa chopili píly. Jej ostré zuby sa postupne zahryzávali do kmeňa stromu. Početná divácka kulisa chlapov neustále povzbudzovala.
Ale ako to už pri kadejakých veseliach býva, píla sa zadrela. Nie a nie ňou pohnúť. To už však prichádza na miesto činu teta Helena, manželka Rena Schlenkera. Prinesie fľašku. Uleje obom robotníkom po poháriku pálenky a trúnkom obleje aj zuby píly. Čudujsasvete, píla sa opäť pustí do práce. Zrazu len v reze zapraská a strom sa začne rútiť k zemi.
„Už padááá!“ ozýval sa navôkol krik sprevádzaný obrovským nadšením. K zvalenému máju hneď pribehli deti, zaujímal ich najmä vrcholec. Každé sa snažilo uchmatnúť stužku – vraj dôležitú trofej do ďalšieho života...
Zvalenie mája zaplnilo celú osadu. Všade sa rozprúdil živý hovor. Podával sa vynikajúci guláš. Pri ňom prišli na pretras rôzne životné udalosti, ale najmä myšlienka postaviť na vrchoch máj.
„Po dlhšom čase sme sa opäť všetci takto zišli, a keďže sa akurát začínal máj, prišlo nám na um, že by sme na znak stretnutia mali postaviť aj ozdobený strom,“ tvrdili všetci svorne.
Od myšlienky k činu nebolo ďaleko. Doviezli z hory štíhly smrek, vrcholec ozdobili na pásiky postrihaným textilom, farebnými handričkami i striebornými retiazkami z vianočného stromčeka. Skôr než sa zvečerilo, máj stál ako veľká ozdoba osady. Všetci mali z neho radosť – deti i dospelí. Založili poriadny oheň a vo všeobecnej veselosti sa pri ňom zohrievali takmer do rána...
Tak mohli návštevníci osady U Šustka pod vrchom Šustkov osláviť aj váľanie mája. Opäť bolo veselo. Ľudské srdcia horeli vzájomnou prítomnosťou. Uvedomili sme si, že aj napriek nepriazni doby a čoraz väčšiemu odsudzovaniu sa sú si ľudia v podstate veľmi blízki. Len treba na to prísť a mať kúsok dobrej vôle. Ako ju mali tí, ktorí zorganizovali tento rok na vrchoch majáles.