Článok pokračuje pod video reklamou
Dávali im ťažké nedôstojné úlohy, oberali ich o jedlo, peniaze a iné veci, ktoré im rodina s láskou doma zabalila a posielala. Niečo podobné zažívajú dnes oveľa mladší. Televízne programy sú plné násilia, krviprelievania. A to nielen v nočných, ale i poobedných hodinách. Povestná hviezda v rohu obrazovky z našich čias zmizla. Deťom nič nebráni pozerať sa na to, ako sa na druhej strane obrazovky zabíjajú, bijú hlava-nehlava, okrádajú. Aj tých rozprávok s dobrým koncom je už akosi pomenej. Nahradili ich kreslení jedinci, ktorí sa neznášajú a robia si stále napriek. Dokonca aj niektoré počítačové hry vtiahnú dieťa do svojho sveta zabíjania. Bojuje v nich so zbraňou v ruke a napáda svojho nepriateľa.
To sú výdobytky dnešnej doby. Detská duša je však stále rovnako krehká. Tak ako pred dvadsiatimi či piatimi rokmi, tak aj dnes. Nenadarmo sa hovorí, že dieťa, keď sa narodí, je ako nepopísaná tabuľa. Je predovšetkým na nás, dospelých, čo do nej vpíšeme.
„Tabuľa“ Ľuboša Ondrúška z Dunajova je popísaná neúrekom. A to prevažne tým smutnejším scenárom. Najskôr sa rozpadla jeho rodina. Obraz šťastnej mamy, otca a detí z obrázkov a reklám sa rozpadol ako domček z karát. A akoby toho nebolo ešte dosť, spolužiaci a žiaci z ochodnickej školy, kam chodí, ho vraj neustále prenasledujú a bijú. Dokonca si svoje počínanie často natáčajú aj na mobilný telefón.
„Toto prenasledovanie trvá už viac rokov. Ale vždy sme sa báli zverejniť to či ohlásiť sa,“ začína svoje rozprávanie nešťastná Ľubošova matka. Nemajú vraj nikoho, kto by sa za nich postavil. Sú na všetko sami. Začína to však byť čoraz horšie a horšie. Útoky na Ľuboša bývajú vraj častejšie.
„Začala som teda obchádzať rodičov chlapcov, ktorí robia synovi neustále zle, aby svojim deťom dohovorili,“ pokračuje vo svojom rozprávaní. Ale u nich vraj nepochodila. Tak sa obrátila na riaditeľa školy. Nakoniec aj na políciu. Bol to vraj aj návrh zo strany ošetrujúcej chlapcovej lekárky. Posledné dva útoky sa odohrali na Deň detí, ďalší asi o štyri dni neskôr. Chlapec už bol taký vyľakaný, že sa bál chodiť dokonca aj do školy. Riaditeľ školy Miloš Sucháň však tvrdí, že chlapec si za to môže predovšetkým sám. Škaredo rozpráva, vulgárne sa vyjadruje na adresu dievčat, tiež ich mám. „Zapára do mladších žiakov, a to potom tých starších popudí k útokom naňho,“ hovorí riaditeľ školy.
„Dieťa nie je v poriadku po psychickej stránke. Matka by mala vyhľadať s Ľubošom pomoc. Na jednej strane je to dobrý chlapec, na strane druhej je popudlivý, ľahko vybuchne.“ Škola minulý rok Ľuboša dokonca nominovala aj na detský čin roka, lebo zachránil svojho spolužiaka, ktorý sa topil. Triedna učiteľka Nadežda Studená hovorí, že Ľuboša vždy vnímala ako tichšieho chlapca. Žiadne výrazné poruchy správania na ňom nezbadala. Až v poslednej dobe. Pripúšťa však, že to môže byť aj dôsledkom toho, že chlapec je už dlhšiu dobu prenasledovaný a toto je jeho obrana.
„Ľuboš naozaj škaredo rozpráva a vyjadruje sa na adresy iných, to však nie je dôvod, aby ho fyzicky napádali“, hovorí triedna pedagogička. Obidvaja s riaditeľom svorne tvrdia, že spolu s ostatným pedagogickým kolektívom sa snažia byť chlapcovi vždy oporou. Proti šikanovaniu na ich škole robia vraj veľmi veľa. Poriadajú rôzne besedy s koordinátorkou patologických javov, medzi ktoré patrí aj šikanovanie, pravidelne majú triednické hodiny na ktorých sa tiež venujú tomuto problému. Žiakov takisto pred každým voľným dňom poučia o bezpečnostných pokynoch a správaní sa. Žiaľ deti dnešnej doby sú ťažko zvládnuteľné nielen pre pedagógov, ale i pre svojich rodičov. Ani samé netušia, koľko bolesti a trápenia dokážu spôsobiť sebe navzájom. Ale určite je to sčasti vina aj nás rodičov a ostatných dospelých. Dieťa predsa nie je vec, ktorú môžeme hocikedy odložiť bokom. Rozprávajme sa viac s našimi deťmi, venujme sa im teraz. Nie potom, keď už bude neskoro.
