Priniesla ho búrka, desivé blýskanie sa na pozadí hrôzostrašnej čierňavy a ostré hromobitie, pripomínajúce salvy ostrieľaných delostrelcov. Vietor, ktorý dlhý čas akoby schválne odpočíval, ba nezadul ani najslabší vánok, sa zrazu celou silou oprel do korún stromov a kmásal nimi, len ich ohnúť a ohnúť až po samú zem. Ale stromy odolávali aj lístie v ich korunách. Triaslo sa v nápore vetra, bičované krutým dažďom. Obločné sklá sa premenili na bubny – bubnovali na nich šialení bubeníci, rytmus bubnovania sa stupňoval a miešal sa s divokým čľapkaním stekajúcich prúdov vody.
Lejak trval sotva štvrťhodinu. Na zrkadliacu sa oblohu znovu vyhuplo slnko. Vyumývaná krajina sa blyšťala v jeho lúčoch. Hlas potokov, nasýtených vodou, zmohutnel. V mútnej vode riek sa postrácali ryby. Rybári, ktorí sa zrazu kde nič tu nič poschádzali na brehoch tokov, začali tie zmiznuté podustvy, mreny a pstruhy hľadať. Vo vzduchu svišťali udice a nylónové vlákna s háčikmi na koncoch. Tesne nad hladinou poletoval drobný hmyz.
Okolité hory sa zaskveli vo svojom sýtozelenom šate. Vrcholce stromov obalili krehké pavučiny hmly. Zo zeme sa po búrke parilo, v machu sa začali ukazovať klobúčiky hríbov, plávok a farebných muchotrávok, ktoré sú ozdobou každého lesa. Opäť sa všade ozýval vtáčí spev.
Búrka na vrchoch býva trochu iná ako v dolinách. Je mohutnejšia, pretože vietor tu má oveľa viac priestoru, môže sa poriadne vyšantiť. Niekedy sa premení na víchricu alebo smršť. Vtedy padajú stromy vyvrátené aj s koreňmi alebo zlomené v polovici kmeňa. Zrúti sa jeden strom, po ňom hneď nasledujú ďalšie. Les sa premieňa na centrum kalamity.
Pamätám si, v ten deň, keď sa nad krajinou prehnala silná búrka, ukazovali v televízii vo večerných správach snímky z iných oblastí našej republiky. Tam boli hotové prietrže mračien. Na jednom území sa vyliali z koryta aj tie najmenšie toky a cesty i námestia zaplnili vodou. Pripomenulo mi to situáciu, keď raz zaliala voda ktorési námestie v Benátkach a ľudia chodili po ňom v čižmách. Každý si jednoducho príležitostne kúpil čižmy a producíroval sa v nich po benátskom námestí. Ani takáto neobvyklá situácia nedokázala zastaviť ruch v meste.
Kopce sú uspôsobené na príjem prívalov dažďa z oblohy. Podobajú sa veľkej špongii, pretože prebytočná voda tu vsiakne hlboko do ich útrob a uschová sa na neskoršiu dobu. Keď sa vyčasí, a môže zavládnuť aj obdobie horúčav a sucha, objaví sa opäť na zemskom povrchu v podobe prameňov a studienok. Prešla vrstvami horskej zeminy, očistila sa a obohatila o mnohé minerálne látky. Je to živá voda. Obyvatelia dolín poznajú svoje studničky a často ich navštevujú. Naberú vody do bandasiek alebo fliaš a oddychujú. Takýto oddych v tíšinách lesa je potrebný. Srdce človeka sa upokojí, pookreje, zásobí sa potrebnou energiou. Ustane stres, ba možno celkom jasne cítiť, ako napätie pozvoľna opúšťa telo, ako tá prepotrebná schránka človeka malátnie – na oči sadá spánok. A veru je dobre zdriemnuť si na chvíľu v lone prírody. To už totiž mozog produkuje hormón spánku melatonín. Je dôležitou súčasťou našej telesnej výbavy. Po chvíľke sa však preberieme z driemot, poumývame si tvár v živej vode, dáme si zopár občerstvujúcich dúškov priamo zo studničky, a už sa nám ľahko i veselo kráča cestami-necestami našej prírody.
Ľudia sa čoraz viac štverajú aj na okolité vrchy. Pokúpili si drevenice, zreštaurovali ich, premenili na chalupy s primeraným komfortom. Nie, nezabúdam ani na iné druhy turistiky, veď mnoho dovolenkujúcich odchádza k moru alebo sa čľapká v tuzemských minerálnych vodách. No hory tak isto lákajú neodolateľnou silou. Osady žijú najmä v letnom prázdninovom období, keď zvyčajne vládnu neznesiteľné horúčavy, takže sa dá sotva dýchať. Stačí sa však ponoriť do zelene stromov a hneď nadobudnete úplne iný pocit. V lese totiž povieva občerstvujúci vánok a vy len rozmýšľate, kde sa tu vlastne vzal. Zrejme ho živia studené bystriny, ktoré vyvierajú priam spod zeme.
Hore na kopcoch je jednoducho iný vzduch. Poznám človeka, ktorý si na vrchy spomína ako na svoju záchranu. Jedného dňa totiž náhle ochorel. Chodil po lekároch a ambulanciách, no nik nedokázal zistiť, čo mu vlastne je. Zo dňa na deň chradol. Až mu ktosi poradil, že by mal zmeniť vzduch. S manželkou zdedili v istej osade chalupu, nuž sa do nej nasťahoval. Osada už bola takmer prázdna, vyľudnená a veru mu bolo sprvu samému otupno. Postupne si však na nový život zvykal. A človeka zrazu nebolo, akoby sa po ňom zľahla zem. Aj susedia na neho pozabudli. Keď sa po roku vrátil späť, vyzeral ako znovuzrodený. Povedal mi, že nebyť tej zmeny a vrchovského vzduchu, veru by už nebol býval medzi nami na svete. Teraz ho stretávam – chodí s bandaskami a demižónom k jednej studničke, odkiaľ si nosí domov pramenistú vodu...
Naše zalesnené kopce teda v páľavách poskytujú tieň. Dobre sa kráča po lesnom machu, keď slnko nepečie a necítiť nepríjemný, štipľavý zápach spáleného asfaltu. Aj zeleň je hore čerstvejšia ako v dolinách, poprepletaných sieťou ciest. Hory vítajú každého turistu. Domáceho aj zahraničného. Cesty a chodníky sú vzorne označené turistickými značkami, nedá sa zablúdiť. A keď sa aj náhodou stane, že niekto stratí orientáciu, stačí sa spustiť do hociktorej úžľabiny a potom dolu tokom zurčiacej bystriny. Je to zaručene správny smer do bezpečia.
