Aj keď pravdupovediac, možno niektoré veci, ktoré mu inštalovali do chalupy jeho potomkovia, by ho udivili. Drevenica stojí od roku 1770 a odvtedy prešla všelijakými zmenami. Tie, ktoré urobili jeho pravnuci, by ho však určite potešili. Veď dnes je už opäť obývateľná, nerozožierajú ju pahltné červíky, dokonca aj z komína pece sa kúdolí do oblakov voňavý dym. „Tento dom je národnou kultúrnou pamiatkou, aj preto sme pri rekonštrukcii museli dodržať všetky podmienky, ktoré nám stanovili „pamiatkári“. Stavbu dozorovali, drevenicu sme museli zrekonštruovať do podoby, v akej ju ľudia mohli vidieť kedysi. Zachovali sme vonkajší vzhľad, dodržali dispozičné riešenie, vnútorné členenie izieb, pitvorov. Najväčšou raritou sú vchodové portálové dvere, ktoré sú takisto zaznamenané ako kultúrne dedičstvo,“ hovorí Marián Gavlák, ktorý je potomkom spomínaného pôvodného majiteľa.
Spoločne s ďalšími milovníkmi starých zašlých čias, okrem iných aj s Jánom Rebrošom verili, že tento dom stojí za to, aby ho dali do stavu, v ktorom by ho mohli ľudia opäť obdivovať. A dozvedieť sa, ako voľakedy žili Kysučania. S rekonštrukciou začali v máji roku 2005, skončili v januári tohoto roku. Väčšinu prác robili svojpomocne, pri niektorých im pomáhali firmy. Ich úlohou bolo skĺbiť staré s novým. Medzi tie „nové“ patria napríklad sociálne zariadenia. Aj keď latrína by možno lákala viac, faktom je, že nielen pamiatkári, ale aj hygienici si žiadajú „svoje“. Oko návštevníka potešia postele, komody, skrine či nočné stolíky, ktoré sú síce zrenovované, no na niektorých vidieť, ako sa pred rokmi s chuťou do nich pustil červík. Oščadnická drevenička je dnes najstaršou stojacou drevenicou v bývalom „stredokraji“, ak nerátame tie, ktoré sú umiestnené v kysuckom skanzene. Potomkovia, ktorým z domu prapradeda zostala len kostra, a ktorým pred pár rokmi nikto neveril, že to dokážu, sa pochlapili. Rekonštrukcia stála 6 a pol milóna korún, no nebanujú.
Marián Gavlák hovorí, že sú radi, že môžu dnes ľuďom ukázať, ako voľakedy žili ľudia. Kedysi sa stavitelia, ktorí chceli postaviť takýto dom, vyškriabali na strom, zrezali vrcholec a čakali najmenej dva roky. Na to, aby do seba impregnoval smolu. Potom ho zoťali a stavali. Práce sprevádzalo údenie, natieranie dreva býčou krvou, aby mu neublížili škodcovia. Dnes sú už ľuďom k dispozícii ľahšie technológie. Tie staré však u mnohých stále vyvolávajú obrovskú úctu. Tak ako u potomkov pána učiteľa. Tí hovoria, že na strechu minuli 1 500 kusov šindľa. Otázka, prečo nepoužili plech či voľajakú škridľu, by v tomto prípade bola nielen nemiestna, ale mohli by sme za ňu aj „vyfasovať“. Nie je chalupa ako chalupa. Rovnako ako voľakedy to platí aj dnes. Stačí sa pozrieť na niektoré ružovkasté, modrasté, žltkasté či fialkové domčeky na rôznych miestnych kysuckých Beverly Hills. Ale povedzte, nemali len tie drevenice niečo do seba?
