„Mám 78-ročná matku, s ktorou sme v pondelok 11. júna absolvovali viacero vyšetrení. Mala bolesti brucha, tak nás pohotovostná služba v nedeľu doporučila na gynekologické a chirurgické vyšetrenie. Matka je na invalidnom vozíčku, pretože má amputovanú pravú končatinu,“ začína svoj list pán František. Opisuje, ako sa mama – vozíčkárka nemohla dostať na žiadne WC, pretože v zdravotníckom zariadení, ktoré navštívili, nie je ani jedno bezbariérové. To vraj nebolo nič v porovnaní s tým, čo zažili, keď sa vybrali na gynekologické vyšetrenie k istej lekárke, ktorá pracuje v časti, kde funguje výťah. Chceli od nej sono vyšetrenie. „Šokom pre nás bolo, keď matku odmietla vyšetriť, s tým že u nej nemá kartu a vraj aj tak má dosť pacientov.
Keď som namietal, že s matkou sa do starej polikliniky k druhému lekárovi nedostanem, lebo tam nie je výťah, nezaujímalo ju to. Keď som videl, že nenájdem u nej pochopenie, vybral som sa s mamou do starej polikliniky. Zohnal som štyroch mužov, aby mi ju pomohli vyniesť, lebo je dosť obézna. Lekár, ku ktorému sme prišli, mal očividne iný prístup. Ľudský, rovnako ako jeho sestrička. Matka sa nemohla dostať k ultrazvuku, preto jej pomohol na stoličku, s ktorou sme ju dostali k prístroju. Vyšetrenie trvalo asi 5 minút. Všetka česť týmto ľuďom, ktorí nepozerali do počítača, či tam majú pacientku registrovanú. V konaní lekára bolo vidieť ľudskosť, ktorá mladej lekárke očividne chýbala,“ konštatuje v liste pán Olejko. V závere si kladie otázku, v akej dobe to žijeme, keď ľudia na vozíčku nemajú šancu realizovať sa a žiť plnohodnotným životom, ako je to napríklad bežné v zahraničí...
Autor: ih