Oázy ticha pod holým nebom

pojenými čarodejnou mocou. Obyvatelia hornatého kraja žili odjakživa spätí s prírodou, tvorili s ňou symbiózu, založenú na vzájomnom uznávaní a rešpekte. V minulosti mnohí boli nútení sťahovať sa z dolín na vrchy, kde získavali novú pôdu, lebo z nej, hoci aj chudobnej, žili. Tu už sa ocitli naozaj v lone prírody.

Do dolín viedli sprvu len chodníky či úzke cesty plné kamenia, na ktorých hrkotali rebrináky. Neraz sa človek vracal po šichte alebo furmanke domov nocou, tma bola taká, že nebolo vidieť na krok. Počas takejto cesty mu celkom určite prichádzal na um nejaký tajomný tvor, ktorý zrazu vyskočí z tmy a prepadne ho. Fantázia pracovala. A tak, ako kedysi začali ľudia z vďaky stavať kríže – napríklad ak sa niekto šťastne vrátil z ďalekej Ameriky, kde išiel zarobiť peniaze, aby si vyplatil nahromadené dlhy, alebo ak člen rodiny prišiel živý domov z vojny, nepadol tam ako mnohí jeho rovesníci, veď väčšinou náborcovia presviedčali regrútov, že si idú do tej vojny len vystreliť, že pôjde len o obyčajný špás, zahnanie nudy a o dočasné zbavenie sa domácich vyživovacích problémov -, k tým krížom pribúdali obrázky svätých vytvorené pri chodníkoch a poľných či lesných cestách, aby slúžili ako ochrana pred tajomnými mocnosťami, ako zastavenia sa na pochode na upokojenie duše prostredníctvom ticha a modlitieb.

Tak sa zaháňali zlí duchovia, bezprostredne spätí so životom, lebo ľudia v nich verili, veď tam, kde bolo dobro, nevyhnutne sa muselo vyskytovať aj zlo. Viaceré takéto miesta, nazvime ich ochranné či preventívne, veď ich prítomnosť a dôvernosť dokázali potlačiť strach, takéto miesta sa časom menili na kaplnky. Zaujímavé je, že poväčšine stáli vedno s obrázkami či krížmi neďaleko prameňov alebo vodných tokov. Očistná úloha vody bola známa, prejavovala sa už pri prvotnom krste. Voda popri iných prírodných živloch tiež predstavovala silu, najmä ak sa verilo jej liečivým účinkom. Doteraz sa nosí v bandaskách a rôznych nádobách z pútnických miest.

Nie je tomu dávno, čo sa ľudia vrátili k niekdajšiemu zvyku konať počas leta pri kaplnkách sväté omše. Je to chvályhodný počin, ktorého sa zúčastňuje až neuveriteľný počet veriacich, samozrejme podľa dôležitosti toho-ktorého miesta. Počas leta, teda v júli a v auguste, sa napríklad v krásňanskej doline a okolí konajú takéto omše pri kaplnkách v Mičovej jame, U Sýkorov, v Laznom potoku, U Gavlasa, U Capka, U Lastovice aj U Kuljovských, v Nižných Vaniach a na iných miestach. V tichu sviežej zelene, rovno pod holým nebom počuť o niečo hlasnejšie modlitby a oslavné piesne, ktoré sa nesú povetrím, aby splynuli s krajom.

Na kaplnku v Laznom potoku sme sa boli pozrieť. Pozval nás Pavel Buchta, ktorý je akýmsi jej správcom. Stánok začali stavať ešte v povojnovom roku 1947, a to na podnet Štefana Buchtu, vtedy iba sedemnásťročného mladíka. Pomáhali pri nej jeho súrodenci Paľo, Peter a Anton. Pridávali sa ďalší, najmä Štefanovi kamaráti, ktorým sa dielo zapáčilo, k jeho realizácii sa postavili s nadšením. Ruku k dielu pridali mládenci Milan Vaňovec, Ondrej Plánka, Karol Plánka, Stanislav Poštek, Marián Bíro, Anton Sinak, Emil Koleno, Stanislav Kučerík, Bohumil Králik, Anton Zátek, bratia Gustáv a Pavol Ďuranovci, Karol Stehel, bratia Vojtech a Milan Buchtovci a ďalší. Kaplnku po roku výstavby dali vysvätiť, jej patrónkou sa stala Sedembolestná Panna Mária. Prístupná bola z ulice vedúcej z námestia s kostolom, kde popri tichom potoku viedla cestička. Tá musela ustúpiť regulácii, čím sa stratil aj prístup a ostal nevyriešený problém. Veriaci musia obchádzať celú kolóniu domov, aby sa k posvätnému miestu dostali z hornej časti. Bolo by dobré, keby sa tento problém vyriešil – stačí obnoviť niekdajší chodník, len na to treba trochu dobrej vôle...

V rokoch 1980 až 1998 sa o kaplnku starali Štefánia Mekyňová a jej sestra Justína. V súčasnosti majú úpravu okolia na starosti Anton Mekyňa so svojími bratmi, vnútrajšok obhospodarujú Anna Kormancová, Mária Jánošíková, Štefánia Jakubcová a Helena Drahňáková.
Ku kaplnke sa teraz prechádza novým chodníkom z hornej časti svahu. Cez potok spravili mostík, sprvu bol drevený, neskôr položili na obidva brehy panel a opatrili ho železným zábradlím. Z kovu je urobená aj umelecká konštrukcia Božského Srdca Ježišovho, stojaca vedľa stavby, striešku zdobí kríž. Všetky tieto kovové veci vytvoril Milan Vaňovec. V kaplnke dominuje pieta, ktorú kúpil a daroval strýko Pavla Buchtu. Na ľavej strane je veľký obraz Bohorodičky, na pravej kríž s umučeným Kristom. Sú tu aj ďalšie sošky svätých. Celý vnútrajšok je vyzdobený množstvom kvetov, všade je čisto. Okrem júlovej omše sa tu chodievajú pravidelne modliť ľudia z okolitých domov v časti Lazy.

Pri kaplnke stoja mohutné lipy. Akoby ju chránili pred dažďom a nepohodou. Ako nám Pavel Buchta povedal, pred desiatimi rokmi museli zrezať tri stromy, pretože hrozilo, že sa zrútia na stavbu. Drevo však nespálili, ale ihneď telefonovali do Rajeckej Lesnej kanonikovi Pavlovi Šadlákovi, ktorý kláty zobral, aby rezbár z nich mohli vytvoriť sošky do svetoznámeho pohyblivého betlehema.Okrem božieho stánku v Laznom potoku sú na blízkom okolí ďalšie kaplnky. V Kalinove jednu postavil Ondrej Šustek, keď ručne nosil na jej výstavbu kamene, o ďalšiu sa stará Jaroslav Gavlas, známy umelecký kováč, lebo kaplnku dal postaviť pred mnohými rokmi jeho otec.