Kde sa „stratili“ pozemky?

„V minulosti sme tam mali zasadené zemiaky, obilie. Zhruba 23 štvorcových metrov patrilo aj cirkvi. O pôdu sme prišli doslova ako „pes o chvost,“ hovorí s rozhorčením v hlase Alžbeta Kondeková z Čadce. Ďalší člen výboru, ktorý sa usiluje o prinavrátenie pôdy oprávneným vlastníkom, Jozef Krkoška vysvetľuje, že išlo o 133 skutočných majiteľov, ktorí v roku 1962 na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia krajského odboru výstavby a vodného hospodárstva a Rady MsNV v Čadci prišli o svoje pozemky. Ide o parcely oproti čadčianskej nemocnici, tiahnúce sa od športového areálu smerom do Sihelníka, sídlia medzi železničnou traťou na Makov a riekou Kysuca.

Jedná sa zhruba o 20-hektárovú plochu ornej pôdy, lúk a pasienkov. Pôvodní vlastníci sa ich pred štyridsiatimipiatimi rokmi museli vzdať kvôli tomu, že išlo o štátny záujem. Konkrétne, zriadenie podzemného odberu pitnej vody pre mesto Čadca. Na parcelách vybudovali päť studní a úpravňu pitnej vody. Majiteľom ponúkli odškodnenie. Smiešnych štyridsať halierov za štvorcový meter. Keďže išlo o vyvlastnenie v prospech vtedajšieho Československého štátu, peniaze boli zložené na Okresnom ľudovom súde v Čadci. Prevážna väčšina vlastníkov si však peniaze kvôli nízkej, vlastne najnižšej možnej taxe, ktorú mohli dostať, neprevzala. Areál, kde boli studne a úpravňa, štát oplotil, išlo o I. pásmo hygienickej ochrany. Mimo tohto areálu však niektorí majitelia ešte svoje políčka udržiavali.

Aj v II. pásme však platil zákaz hnojenia pôdy či kúpania sa v rieke. Vzhľadom k tomu, že kapacita studní neskôr nestačila pokryť potreby, v 70. rokoch zriadili aj povrchový odber z rieky Kysuca. Paradoxom bolo, že nikoho z majiteľov už vtedy neoslovili a nepýtali sa na súhlas. Opäť išlo o štátny záujem. A tak vlastníci znovu čakali, aj keď pravdupovediac už nedúfali, že sa niekedy dočkajú odškodnenia. Nádej im svitla v roku 2004, keď vstúpil do platnosti reštitučný zákon, ktorý umožňoval navrátenie pozemkov pôvodným vlastníkom. A tak sa väčšina obrátila na príslušné úrady a žiadala vrátiť ich. Vybudovaním vodnej nádrže v Novej Bystrici totiž pominul aj účel vyvlastnenia. Ako hovorí Jozef Krkoška, dostali rozhodnutie, podľa ktorého mali mať nárok na náhradný pozemok či finančnú náhradu. To, čo sa dozvedeli, ich prekvapilo a považujú to za trpký humor. Finančná náhrada mala byť maximálne l,20 korún za meter štvorcový. Vlastníci sa však dožadujú svojich pozemkov, ktoré stoja v lukratívnej časti mesta, respektíve slušného zaplatenia za ne. Dozvedeli sa aj to, že sa v súvislosti s týmito parcelami vyskytla „nejaká zákonná prekážka“ o ich navrátení.

Oficiálne by mal byť majiteľom SEVAK. Celý proces je však veľmi zložitý. Na základe vkladu z Fondu národného majetku v roku 2003 mal tento upovedomiť skutočných vlastníkov, no vzhľadom k času, ktorý prešiel od vyvlastnenia, už ťažko hľadať skutočných, pretože väčšinou ide o potomkov, teda oprávnených vlastníkov. Reštituenti sú pobúrení z hroznej byrokracie. Nevedia sa totiž dopátrať, kto je vlastne vlastníkom. Cirkev si navrátenie svojich pozemkov vybavuje po vlastnej línii, ďalších okolo 60 vlastníkov opäť zostalo napospas osudu. Ako nám povedali ich zástupcovia, dozvedeli sa aj to, že Slovenská vodárenská spoločnosť predčasom pravdepodobne odpredala ich pozemky ako nadbytočný majetok. Majú podozrenie, že ich parcely sú už rozpredané a oni o ne opäť prídu. Zvláštne je, že pôvodne boli pozemky zapísané ako orná pôda, no „zničoho nič“ sa zmenil charakter pôdy „na ostatnú a zastavanú plochu“. Ani takýto „zvrat“ si nevedia vysvetliť. Vedia si však spočítať to, že niekto má záujem s ich majetkom manipulovať. Všimli si, že na parcelách sa začalo kopať.

Kto a čo tam robí, nevedno. Hovoria, že nie sú proti verejným záujmom, chcú dosiahnuť len to, aby za svoje pozemky dostali slušne zaplatené. Kladú si otázku, kto by už len dnes predal za smiešnych 1,20 Sk za štvorcový meter ako ponúkali im. V najbližších dňoch by sa chceli stretnúť s predstaviteľmi pozemkového úradu aj bývalými čadčianskymi primátormi. Požiadali o pomoc aj súčasného primátora. Chcú sa dozvedieť, prečo sa na ich pozemkoch kope, kadiaľ bude smerovať obchvat a napokon aj to, či územný plán uvažuje o stavbe domov na ich parcelách. Či sa dozvedia, kde, obrazne povedané, „zmizli“ a akými „tichými duchmi“ sa to stalo, nevedno. Isté je to, že ani po rokoch, v dobe, o ktorej sa hovorí ako o „demokratickej“, sa ľudia nevedia dovolať nielen svojej pravdy, ale ani práva..