Kultúrne leto je v plnom prúde. Je potešiteľné, že pulzuje nielen v kysuckých mestečkách, ale dostáva že sa i bližšie k ľuďom po dedinkách a obciach.
V Skalitom vedia, o čom je reč. Amfiteáter, skvostne sa vynímajúci v ústredí obce, slúžil niekoľko rokov viac-menej len pri organizovaní Goralských slávností
či Dňa matiek. Dnešok však prináša, na spokojnosť a osoh všetkých obyvateľov, jeho širšie kultúrno-spoločenské využitie.
Na Obecnom úrade v Skalitom má kultúru v obci vo svojej réžii najmä Janka Časnochová. Na otázku, či sa pri organizovaní rôznych podujatí stretáva so záujmom verejnosti, odpovedala s úsmevom: „Ľudia si zvykajú. Je mojím veľkým prianím, aby prichádzali a boli pripraveným programom obohatení.“
V sobotu 28. 7. sa zaplnilo celé hľadisko. Na svoje si prišli fanúšikovia ľudovej hudby a humorného slova, ktorí si prišli pozrieť vystúpenie pätice vždy dobre naladených Východniarov, spoluúčinkujúcich pod dobre známym názvom Drišľak. Do svojich dialógov a polemík na témy zo života nášho každodenného spontánne „pozapletali“ aj obecenstvo. V scenári sa našiel priestor aj pre pani starostku Andreu Šimurdovú, ktorá chtiac-nechtiac degustovala východniarsky „trúnok“. Program spestrili aj mažoretky Tina z Čierneho. Člen skupiny Ján Jakubčin si našiel chvíľku na krátky rozhovor.
Mohli by ste nám v krátkosti priblížiť vznik vášho umeleckého zoskupenia?
- Začínali sme hrávať ešte koncom bývalého režimu na večierkoch SZM. Postupne sa naša zostava obmieňala a v tomto zložení sme už 10 rokov. Od začiatku sme si razili cestu tým, že sme prinášali len vlastnú tvorbu – či už piesne alebo slovo. Teda nepreberáme nič. Zaujímavé však je to, ako sme sa dopočuli, že na Slovensku vystupujú kapely, hrajúce niečo podobné nášmu repertoáru a dokonca sa vydávajú za „Drišľak“.
Na javisku vyzeráte veľmi zohrato, akoby ste vyrastali na jednej ulici. Predsa len, nerozmýšľali ste obohatiť svoj tím o ženský prvok?
- Veľa času trávime spolu, štyri dni v týždni. Je to hlavne pracovne, občas sa podarí aj nejaká grilovačka. Poznáme svoje prednosti, ale aj svoje „muchy“. Sami sa na cestách šoférujeme, sme nenároční a mobilní, stačí nám 220V na žehličku, sme už zvyknutí na chlapskú posádku. Ženy sú troška iné a asi by to pri nás nemali ľahké (smiech). No, podľa mňa je už aj päť ľudí v tíme dosť, každý jeden by mal samostatne tvoriť, čo ešte u nás zatiaľ neplatí.
Váš názov bude pravdepodobne súvisieť s vaším nárečím...
- Drišľak znamená po slovensky cedidlo. To môže byť nové a už je deravé... Na Východe sa hovorí: Si jak drišľak! V podstate teda neide o lichôtku... ide o niečo každodenné, všedné. My sa tiež riadime tým, že „voda môže a halušky – stop“.
Mnohí vás poznajú z televíznej obrazovky. Bolo ťažké preniknúť do Slovenskej televízie?
- Musím povedať, že áno. Keď sme teda koketovali s myšlienkou na televíziu, muselo sa najskôr vyriešiť to, že nemôžeme hrať „na plejbek“, ako mnohé iné kapely a aj veľkí umelci. My potrebujeme vystupovať „naostro“ a naživo, pretože s publikom spolupracujeme a takmer tridsať percent scenára teda spočíva v improvizácii. Teraz máme v televízii už päť rokov svoj vlastný program Drišľakoviny, ktorý patrí v rámci výrobných programov STV k najsledovanejším.
Pre Drišľak je typické to, že v programe rozprávate vo svojom východniarskom nárečí. Nestretli ste sa niekde s jazykovou bariérou?
- Cestujeme po celom Slovensku, ba aj za hranice, no tento problém nemáme. My si svoje nárečie vieme „prispôsobiť“ podľa miesta, kde sa nachádzame. Najdôležitejšie predsa nie je „spisovné“ nárečie, ale to, aby „neuletela“ pointa frkov, aby obecenstvo rozumelo. Myslím si, že je to o tom - keď chcem, tak nie je problém porozumieť, ale keď nechcem, nedohovorím sa ani po slovensky. Je to o náture. Minulý týždeň sme vystupovali dokonca v moravskom Starom Hrozienkove a zožali sme veľký úspech, trikrát sme sa vracali na javisko.
Môžeme nakuknúť ešte do vašich plánov?
- Chystáme cédečká, siedme a ôsme v poradí. Ja mám nazbieraných 43 piesní, ktoré nemám čas vydať... Ale teraz najbližšie sa chystáme na dovolenku, potrebujeme si oddýchnuť a venovať čas svojím rodinám. A hlavne byť zdraví, aby sme mohli dať ďalšie veci „vonku“.
Prajeme vám načerpanie veľa nových síl a inšpirácií. Ďakujem za rozhovor.
Autor: G. Holeščáková
