Článok pokračuje pod video reklamou
Katka Géčová z Kysúc sa rozhodla využiť možnosť programu Mládež Európskej dobrovoľníckej služby a vycestovala do Brazílie. Pracuje v organizácii CEDET
v meste Lavras v štáte Minas Gerais, ktoré je vzdialené asi 5 hodín od Săo Paolo. Spomínaná organizácia pomáha talentovaným deťom z verejných škôl so vzdelávaním.
Z tejto organizácie zasa v čadčianskom KERICu pôsobil ako dobrovoľník Diogo Goméz a teraz pricestoval na jeden rok tiež Jean Costa.
Katky sme sa spýtali na všetko, čo môže zaujímať mladého človeka. Napokon, prečo nie aj staršieho....
Ako sa máš v tej Brazílii?
Otázka veľmi častá. Najskôr sa mi zapáčila tá predstava - budem istý čas žiť a pomáhať v Brazílii. Neskôr rástli obavy, no ale vzdám to? To by ako vyzeralo? Očkovanie nie je povinné, no pre istotu... Dala som si všetko, čo som ešte stihla. Spomínam si, ako som si na Poliklinike cudzokrajných chorôb krátila chvíľu obdivovaním papyrusu na stene či exotických dózičiek na stolíku. Cesta bolo prvé dobrodružstvo. V niektorých životných situáciách človeku na stotinku sekundy prebleskne hlavou úplne absurdná myšlienka. Mne sa to stalo na začiatku letu Viedeň - Paríž. Môj vnútorný hlas zakričal: „Bože, veď náš steward je Honzík N!“ Mimoriadna podoba. Riskantný 45-minútový prestup v Paríži sa znížil ešte o 20 minút, ale ja sa nikdy nevzdávam. Myslím, že som na Charles de Gaulle trhla rekord v behu. Dúfam, že obete neboli, čas na obzeranie som nemala. Scéna ako z filmu. Počujúc svoje meno v poslednej výzve (na moje prekvapenie čisto vyslovené aj priezvisko), dobieham ako posledná na let do Săo Paulo. Predychávam ešte aj nad Atlantikom. Zo Săo Paulo podstupujem nočný transfer autom do miesta pôsobiska, mesta Lavras. Cez otvorené okná vnímam zvláštne zvuky, vône...
Vzduch je iný, autá iné, z rádia sa ozýva samba. Pomaly mi dochádza, kde som. Vďaka časovému posunu únava je veľká, ešte aj ďalších pár dní zaspávam o deviatej večer. Následne v Lavras ma čaká krásne privítanie, stretávam sa s ľuďmi z organizácie, dorazí batožina. Poskytujem interview lokálnej televízii, mám ťažkosti s komunikáciou. Deväťdesiatdeväť percent ľudí nerozumie po anglicky ani slovám typu: yes, no, ok - nič. Skúšam na nich doma naučené portugalské frázy, ale rozumejú mi máločo. Jednoznačne som atrakciou number one. Pomáhajú mi Jean, Lucas a Ernani, chlapci odtiaľto, ktorí ako dobrovoľníci odchádzajú o chvíľu na rok k nám. Ich rodiny ma chcú spoznať, som pre nich stelesnením Slovenska, krajiny, o ktorej nevedia takmer nič.
Všetci sú veľmi milí, prijímam pozvania na obed, navaria národne jedlo feijaoada. Ja im rozdávam brožúrky o Slovensku a podkovičky pre šťastie. Učia ma po portugalsky, ja ich slovenčinu. Rozprávam o Tatrách, pohode, hradoch a zámkoch, smejeme sa na slove bunda. Tešia sa, ako budú cestovať a spoznávať túto krajinu, takú mini, v porovnaní s ich Brazíliou.
Po mesiaci odchádzajú, cestujeme bielou dodávkou odprevadiť ich na letisko Guarulhos
v Săo Paulo. Cestou predbiehame zaprášené pomaľované nákladiaky, míňame kávové a banánové plantáže. Tam niekde vľavo je mesto Tręs Coraçőes, rodisko Pelého. Predmestie Săo Paula - favely. Kam oko dovidí, rozprestiera sa súvislá vrstva pozliepaných krivých obhorených búd, dosiek, plechov, väčšinou postavených v strminách, obraz skazy a biedy.... O chvíľu sa vynára neuveriteľný pohľad na 22 miliónové mesto. Niekoľko dní nato cestujem aj ja - idem na víkend do Belo Horizonte. Prvýkrát naživo skúšam, o čom je hospitalityclub.org. Moysésovi a jeho rodine rozprávam o Slovensku, dopĺňam ich informácie, ktoré našli vo Wikipedii. Väčšina ľudí tu o našej krajine nevie, to skôr už Československo, zachraňuje to Juscelino Kubitschek. Obzeráme mesto, ochutnávam Açaí. Večer ma Moysés berie na oslavu narodenín kamarátky do prepychovej vily. Pijem nejaký kokteil, v ktorom je suchý ľad, takže sa z neho dymí, pôsobivé.
V nedeľu ráno nachádzam e-mail od Priscily, ktorú tiež poznám z vyššie uvedenej stránky. O hodinku sa stretávame v meste a bielym taxíkom sa vezieme do favely. Priscila študuje architektúru a vrámci školského projektu pomáha rodine taxikárky opraviť ich zdemolovaný dom. Prechádzame krokom uzučkou špinavou uličkou, deti nás zastavujú každých pár metrov, veselá taxikárka Andrea s väčšinou prehodí pár slov. V dome teraz bývajú len 2 ľudia, jednou z nich je jej 94-ročná stará mama, ktorá mi, zatiaľ čo Pris meria obhorené steny, ukazuje svoj denník - ufúľaný zošit, do ktorého každý deň napíše pár riadkov. Písanie je jej najväčšia záľuba. Späť v Lavras - pomaly napredujem v portugalčine, v obchode si pýtam Păo de Queijo, rozumejú mi. Skúšam všelijaké ovocie, pijem džús z čaju, vodu z filtra, caipirinhu, strašne studené brazílske pivo z decového pohárika, guaranu či horúce quentăo. Z avokáda zo záhrady si robím pleťovú masku. Ochutnávam slané pečivo empadinhas, pastel, coxinhas. Spávam pod moskytierou. Počas nocí mrznem, fúka chladný vietor - darček z Argentíny. Zimy sú v tejto oblasti slnečné a suché, ale noci na nevydržanie. Zavčas ránka sa budím na zvuk zametania (stále zametajú) a melódiu brazílskej hymny - vďaka Loro (papagáj)! Prechádzam sa pod eukalyptami, vidím poletovať tukany, tiež vidím čudné hniezda a mraveniská, väčšie ako ja. Zažívam pár stretov s hmyzom a jašteričkami, je to ťažké, ale zvykám si. Napríklad mravce, aj tie takmer 2-centimetrové, sú už pre mňa akoby vzduch. Spoznávam úžasnú brazílsku hudbu a mám asi 1 000 fotiek.
V júli sú v Brazílii prázdniny, deti do organizácie nechodia, učím teda angličtinu dospelých, väčšinou pracovníkov organizácie a mamy detí. Okrem toho pokračujem s portugalčinou. Od známych dostávam nové meno, volajú ma Katka Maria, to moje považovali za príliš krátke. Plánovaný výlet do Rio de Janeiro prekladám, mesto je upside down kvôli Panamerickým hrám. Brazílčania vyhrávajú, čo sa dá a počúvať tunajších komentátorov je zážitok nad zážitky. Rozradostená krajina ale na čas mení svoju tvár kvôli leteckému nešťastiu. V CEDET, organizácii kde pôsobím, si vymyslí umelecká skupinka výlet do mesta Ouro Preto. Pridávam sa k nim a bielou dodávkou vyrážame spoznávať krásy tohto miesta, zapísaného do zoznamu UNESCO. Mestečko hýriace farbami, a tak trochu hippies, zažívalo svoju najväčšiu slávu v 18. storočí. Vtedy tu zlatokopi objavili zlato - veľa a veľmi kvalitné. Strmé dláždené uličky, farebné koloniálne domy, 13 barokových kostolov, ktoré boli postavené otrokmi a prezdobené zlatom, neobyčajná atmosféra - tak by sa dalo charakterizovať Ouro Preto.
To je asi tak zhruba...
Každý deň tu v Brazílii je pre mňa zaujímavý a prináša nejaké prekvapenie. Som rada, že ma nakoniec tie počiatočné obavy neodradili!
