Drevo sa mu dostalo do rúk vraj už ako malému chlapcovi. Keď pásaval kravy, stružlikaním si vypĺňal voľný čas. Celé svoje detstvo prežil v Hlinenom. Narodil sa tu, vyrástol a neskôr si tu založil aj rodinu.
Počas svojej mladosti pásaval kravy na hlinenských pasienkoch a ako sám so smiechom hovorí, keby nešiel na vojnu, asi by ich pásol doteraz. Vojenčina ho odtrhla nielen od domova, ale i od „stružlikania“, ktoré sa medzičasom stalo i jeho veľkou záľubou. Bez nejakej činnosti jednoducho už nevedel byť. Skúste však rezbárčiť na vojne... A tak začal vyšívať. Nebola to vraj veľmi chlapská robota, ale aspoň vytváral niečo pekné. Pri pohľade na jeho výšivky by človek ani neuveril, že toto vytvorili ruky muža.
„Keď som sa vrátil z vojny, začali rodičia stavať dom. Tak som sa dostal ku kamenárčine,“ rozhovoril sa Jozef Zajac. Rezbárčina ostala bokom. Robil pivnice, oporné múry, kaplnka v Čadečke je tiež jeho dielom. Ako sám vraví, aj tie kamene treba ukladať, aby ich konečná podoba mala nejaký systém. Kameň je však tvrdý, začali ho bolievať kĺby. Vrátil sa teda k drevu.
„Začal som vareškami, lyžičkami a rôznymi mištičkami, to mi ostalo asi aj dodnes,“ pokračuje v rozprávaní. V poslednej dobe však začal aj s abstraktnou tvorbou. Ale tá je, ako vraví, skôr pre jeho potešenie. Málokto si ju vraj kúpi. Na odbyt idú skôr už spomínané úžitkové veci. Jozef Zajac sa so svojími výtvormi zúčastňuje na rôznych akciách ako sú jarmoky, slávnosti a podobne. Všade ho doprevádza manželka Mária, ktorá aby za nim nezaostávala, začala háčkovať. Takže sa vzájomne dopĺňajú. Jozef pri svojej práci používa najčastejšie drevo z ovocných stromov, pretože je farebnejšie. Ľudia už sami za ním prídu a prinesú mu ho, keď zrežú slivku či inú „ovocninu“.
„Drevo sa musí však rezať v zime, keď spí,“ informuje rezbár. Pretože potom mu pri práci
s dlátom praská. A to je veľká škoda. Veď z neho mohla byť pekná nádobka či vareška. Šikovný umelec vie však pri svojej práci používať nielen ruky, ale aj hlavu. Začal vyrábať drevené ovocie, ktoré naloží do mištičiek. Prázdna tak nepriláka zákazníka, ako keď v ňom tróni okrúhle jabĺčko, alebo bucľatá hruštička. Stružlikať plánuje dovtedy, pokiaľ mu to zdravie dovolí.
V jeho šľapajach však už vykročil aj najstarší syn Július, ktorý sa vyučil za umeleckého rezbára. Zatiaľ však s drevom veľmi nerobí, ale ktovie, možno raz, keď ľudia viac ocenia prácu a výtvory zručných remeselníkov, sa mu to stane každodennou záležitosťou. Popri svojom zamestnaní zatiaľ veľa času na drevo nemá.
