postreh

Dovolíme si vôbec ochorieť?

Mnohí z nás majú ešte v pamäti časy, keď bolo potrebné dlho čakať pred stavebninami na obkladačky alebo vystáť „šóru“ v zelovoci na mandarínky pred Vianocami. Dnes je všetkého dosť, len aby boli peniažky... Bezbrehé zbytočné čakanie na základné veci však vôbec nie je minulosťou. Presvedčíme sa o tom napríklad vtedy, keď potrebujeme zájsť na bežné ošetrenie či predpis zdravotnej pomôcky. V mnohých ambulanciách majú vlastné zaužívané „zákony“ vybavovania pacientov, ktorým sa chtiac-nechtiac musia prispôsobiť, ak sa chcú vybaviť. V jednej sa zapisuje, inde objednáva, v ďalšej stačí položiť zdravotný záznam na poličku. Existujú čakárne s originálnymi „patentmi“. Napríklad taký, že klienti si pri príchode sadajú v poradí vedľa seba na lavičky a k vytúženým dverám sa postupne s každým odchádzajúcim posúvajú... V každej ambulancii však vládne istá výnimka z pravidla, a tou sú známi, ktorí majú prístup značne uľahčený. Väčšinou sa im otvoria dvere dokorán po vybavení prvých dvoch-troch ne-známych...
Každá z nemocníc má svoje nepopulárne zákutia. Čaká sa tu napríklad extrémne dlho a vybaviť sa je malým zázrakom mesiaca alebo prinajmenšom kvalitným tréningom nervovej sústavy. Ako uvádzajú niektorí sediaci na lavičkách, prídu sa zapísať radšej už o šiestej hodine ráno, aby sa vybavili. Ak by prišli na ôsmu, kedy pani doktorka začína ordinovať, s najväčšou pravdepodobnosťou by bol už papier s menami plný a mohli by sa akurát otočiť a ísť domov. Keď zoberieme do úvahy ešte dopravu do Čadce pre cezpoľných, dopracujeme sa k slušnému času ranného budíčka – o pol piatej. Je to zvláštny systém, ktorý sestrička ohodnotí jednoducho: „Pacienti si za to môžu sami. Veď nemusia chodiť tak zavčasu. Aj my máme ohraničený čas, nemôžeme zobrať všetkých.“

Niekde nerieši problém čakania ani objednanie na určitú hodinu. Darmo budete „šibrinkovať“ s kartičkou, kde máte uvedený termín, keď tu už pekne dlho sedia ďalší štyria pacienti... Mali ste prísť o hodinu skôr. Alebo je to vlastne jedno? Skôr či neskôr, hodinka a pol je vždy istá... Ak ideme na ošetrenie len jednorázovo, sme schopní takýto časový únik tolerovať, no pokiaľ sa objaví nejaký akútny zdravotný problém a potrebujeme navštíviť lekára viackrát po sebe, môže nastať ťažkosť. A ku starostiam so zdravím sa pridružia aj organizačné, a keď prirátame k tomu nemalé finančné náklady na cestovanie, lieky a poplatky, človek si potom rozmyslí, či sa vôbec k lekárovi vyberie.
Ďalším východiskom by bolo využiť čakanie na niečo užitočné. Nájde sa chvíľa na čítanie, porozmýšľanie, „sms-ku“ priateľom, aktualizáciu organizéra, ak sa pritrafia náhodou aj známi, aj na porozprávanie... Pokiaľ máme času dosť, môžeme čas využiť na príjemné veci. Horšie sú však na tom tí, ktorí majú ďalšie povinnosti, prácu, malé deti. Rozmyslia si, či pôjdu na ošetrenie a majú „zabitý deň“, alebo to ešte odložia... Keď budú mať čas vyčakávať. Možno sa dočkajú doby, keď aj v našom zdravotníctve bude pacient vítaný a stretne sa s pochopením, že tak ako lekár, aj on má ohraničené časové limity. Uznanie a vďaka patria všetkým, ktorí to v rámci svojich možností dokážu slušne rešpektovať.