Prečo práve detektívka?
Pri našej prvej Čitagoriáde v čadčianskej knižnici ma predsa len zaskočila práve táto otázka pani predsedajúcej - na môj terajší obľúbený žáner. Odpoveď totiž vôbec nie je jednoduchá. Aj keď som sa vyhovorila na citát neznámeho (ale vnímavého autora, že detektívky sú rozprávky pre dospelých - s dobrým koncom). Aby nedošlo k omylu, hovorím o detektívke klasickej, teda nie o trileroch či hororoch s kriminálnou zápletkou! Práve tieto posledné sa akosi v minulých desaťročiach „premnožili“. Predpokladám záujem o ľahký zárobok u ich autorov, no aj stúpajúci záujem konzumentov o takzvané „krváky“. Čo asi svedčí o poklesnutom vkuse čitateľa, vzrušujúceho sa živočíšne a úmerne množstvom krvi (nepripomína vám to pudy dravca z ríše zvierat?). V našom pohodlnom či lenivom prežívaní vo vyspelej civilizácii akoby chýbali podnety k osobnému prežívaniu malých dobrodružstiev, respektíve preukázanie vlastnej odvahy k nim. (Samozrejme, nemyslím niečo, čo by vážne poškodilo psychiku či organizmus.).
Mali by sme si „naordinovať“ - každý - prežiť takéto chvíle na vlastnej koži. Na zocelenie organizmu a prekonanie seba samého. (Tu pripomínam, že ich môžeme zažiť napríklad aj pri vykonávaní aktívneho športu!). Ako každý motív v literatúre, má aj spracovanie deja v klasickej detektívke svoje pravidlá. Čo je, podľa mňa, v týchto dielach sugestívne, je to úporné hľadanie pravdy v zmesi poloprávd a neprávd, ktoré „produkujú“ zúčastnené osoby v tom - ktorom príbehu. Tá skladačka faktov, ktorá pomaly vedie k spravodlivej odplate a trestu. Práve vynikajúci autori tohto niekedy spochybňovaného žánru majú schopnosť priblížiť charakterovou kresbou a zaujímavým popisom prostredia - motív trestného činu. Nerobia z detektívov či strážcov zákona nejakých nadľudí, naopak - skôr ľudí citlivých a chybujúcich, ľudí so svojimi všednými problémami. Prípadne, čo si zvlášť cením, majú aj svojrázny humor (A. Christie, Ed M. Bain, D. Leonová...).
A tak spoznávam cez originálne, podrobne opísané prostredie - čo asi vedie jedinca tej-ktorej spoločnosti ku zločinu, akú cestu si zvolí na „vyriešenie svojho problému...“. Spoznávam tiež typy ľudí, dobre charakterovo odpozorovaných, ich temné aj ľudské stránky. Je to zrýchlené „cestovanie“ krajinami a ľudskými dušami (Gulik, D. Francis, G. Simenon). Tie špičky autorskej detektívky mi dovoľujú pomerne objektívne posúdiť spoločenské dianie, prípadne politické zriadenie určitej krajiny, v ktorej sa detektívny príbeh odvíja. Rozširujem si svoje poznanie a moje sympatie k boju za spravodlivosť (ktorý, samozrejme, nikdy nekončí!) - rastú. Samozrejme, že s tým súvisí aj dodatočný smútok, koľkože tej nespravodlivosti, nevyrovnanosti v ľuďoch a nelásky ešte na svete ostáva... A to je moje podrobné a oneskorené vysvetlenie, prečo v tom svojom treťom veku siahnem najradšej po dobrej detektívke. Špecifickej ceste za poznaním.
Autor: Oľga Königová
