pravili na jesenný čas a teraz si rozopínajú teplé kabáty.
Po ceste domov možno stretnúť hubárov s plnými košíkmi – hubárska sezóna je opäť v plnom prúde. Priam cítite, ako tie hríby, kozáky, suchohríby, ba i bedle rozvoniavajú, a v duchu si predstavujete chutnú polievku, omáčku, perkelt alebo paprikáš. Niekto tie huby môže vysušiť, iný aj zabaliť do fliaš, ba najnovšie počuť o tom, že z mladých hríbikov robia chutné lečo. To všetko vám prichádza na um, kým sa nedoplazí studenšie vetrisko, a vy si v duchu poviete, že huby sú huby, ale lepšie je teraz doma, v teple.Každý deň chodieva človek do práce. Vychádza z toho istého bytu, prechádza tým istým schodiskom, zvezie sa akurát tým istým výťahom, ktorý sa, potvora, dokáže niekedy zaseknúť a zrazu máme patálie sami so sebou. Priznám sa, že výťahom nerozumiem, aj keď poznám majstrov, ktorí sa dokážu z takto zaseknutého výťahu ľahko dostať. A potom už človek kráča tým istým chodníkom, cestou... Každodenná ceremónia chodievania do roboty... Niečo pritom nesiete v ruke, poväčšine tašku, a stretáte sa s tými istými ľuďmi. Zdravíte sa – škoda, že už nie sú v móde klobúky, ako tomu bolo kedysi, to si predstavte, ako každý zloží ten svoj širák a pokloní sa vám, vážené dámy!... No dnes sa už, žiaľ, nikto nikomu neklania. Akurát možno natrafíte na naoko zamračených chlapov, ktorí na vás kývajú a pýtajú si korunku sem, korunku tam na ich každodenné lacné vínko...
Po práci sa vraciate tou istou cestou, tým istým chodníkom. Vyčasilo sa. Slnko sa bezstarostnejšie usmieva na svet. Vojdete do svojej bytovky, ktorá síce predsa len nie je vaša, lebo tu žije viacero ľudí, ale bývate v nej už vyše dvadsať rokov, a tak si ju nevdojak prisvojujete. Vojdete teda do bytovky a zrazu ostanete v nemom úžase – všade vidieť intenzívnu činnosť, cítiť vôňu náteru. Partia chalanov z bytovky sa rozhodla zmeniť suterén. Jeden stojí na rebríku a vymeriava, druhý natiera stenu, ďalší rozmiešava farbu. Čo sa deje – príde vám nevdojak na um. Zistíte, že táto partia chlapcov sa rozhodla, že vymaľuje pivnice i chodby, natrie zárubne na bytovke, na jej prízemí, aby ju spoločne skrášlili. Niekoľko rokov boli potratení po svete, niektorí v školách, iní na robotách v zahraničí, aby sa napokon zišli a dali sa do práce. A tak vidíte Andreja Gavlasa, Miroslava Smrža, Petra Kršiaka a Petra Kopáska pri maliarskej a natieračskej robote. K partii sa pridal tiež Vladimír Kučera. Podľa vyjadrenia zainteresovaných mal na starosti zháňanie a privážanie farby a ostatného materiálu. Tak sa stal aj on členom pracovného kolektívu.
„Po troch rokoch, čo sme sa opäť stretli, nám prišlo na um, že to tu dáme trošku do poriadku,“ vysvetľuje nám Andrej Gavlas. „Treba urobiť všetko pre to, aby tá naša bytovka vyzerala k svetu. V partii sa nám lepšie pracuje.“
Peter Kršiak akurát natiera z maliarskeho rebríka kryt elektrického vedenia, aby tak farbou ladil s okolitou stenou. „Je to dobrá makačka,“ hovorí, „ale páči sa nám. Veď sme kamaráti. Dúfam, že sa nám prácu čoskoro podarí zdarne dokončiť.“
Vonku sa opäť preháňa vietor. Do suterénu akurát priniesol niekoľko farebných listov. Úkosom si prezrel prácu natieračov, a potom, spokojný, pribuchol vchodové dvere. Kto ich však v to popoludnie znovu otvoril, mohol vidieť skutočné pracovné nasadenie. Nevídané v dnešnej dobe, no predsa až neuveriteľne realistické...