Mĺkvo sedíme, spútaní pásmi, motor potichu pradie. A stádo sa len ženie a ženie, je priam nekonečné.
„Čo to je?“ spýta sa jeden z nás.
„No predsa ovce. Hľadajú si pašu, lebo trávy je už pomenej…“
„Ovce, a teraz…?
Naozaj, uvedomíme si, že je už skutočná jeseň a dni sa krátia. Noci sú nepríjemne chladné a rána hmlisté, ťažko vidieť na krok. Kým sa na oblohu nevyhupne slnce a nerozdúcha tú studenú belobu, čudne šumiacu, ba až praskajúcu. Horšie je, keď sa z oblohy spustí typický jesenný dážď. Ovzdušie sa razom premení, zošedivie, okolité prostredie ovládne sychravina. Žiaden živý tvor sa vtedy necíti dobre.Motor neustále tichučko pracuje a ovce prechádzajú cez cestu. Pripadáme si, akoby sme sa ocitli v nejakej exotickej krajine. Stádo je vskutku nekonečné. Ešte šťastie, že sa nikam neponáhľame. No vidieť, že sa zvečerieva a vždy sa lepšie cestuje pri dennom svetle, keď sa vodič nemusí spoliehať na kužele reflektorov. Skackajú tie huňaté kožúšky, množstvo bielych chrbtov. Až sa konečne objaví posledná oneskorená ovečka a za ňou dvaja pastieri. Uzimení, už by najradšej boli niekde, kde je útulno, kde by si mohli odpočinúť. Celý deň pri stáde, veru to nie je žiaden špás. Jeden z pastierov fajčí, odpľúva si. Druhý kývne na pozdrav. Ba možno sa nám takýmto spôsobom snaží vysvetliť, že ovce museli prehnať cez cestu, aby sa mali kde uchýliť na noc. Čakajú ich ovčince.
Ešte donedávna stádo prebývalo pod holým nebom. Zvyklo si na čerstvý vzduch, na tmu a jej tisícoraké zvuky. Nad košiarom žiarili hviezdy, občas na oblohe zavisol mesiac, podobajúci sa veľkému lampášu. Bača i honelníci boli celú noc v strehu, lebo košiar, postavený zvyčajne blízko lesa, lákal zver. Medvede prichádzali z hĺbok zalesnených dolín, ale i vrchov, aby si pochutili na jahňacine. Ťažko sa človek ubráni takej statnej šelme. A psy? Štekali, ale medveďa začali prenasledovať, až keď uháňal s korisťou do tmavej noci…
V jeseni sa vždy končí pastierska sezóna. Zmiznú košiare, ale ovce sa vyháňajú na pašu dovtedy, kým nenapadne prvý sneh. Trávy je všade málo, preto je potrebné so stádom putovať. Aj my sme takto naň natrafili, keď sme sa vracali autom z Dunajova do Krásna nad Kysucou.Boli časy, keď pastieri putovali so stádom aj po okolitých vrchoch. Tak napríklad Milan Vaňovec voľakedy pásaval až nad osadou U Gavlasa, ba aj na svahu neďaleko Vlčova. Justína Gavlasa ste mohli vidieť na Svrkli, kde sa začína cesta smerujúca na Raču, no neraz sa s ovcami dostal na oščadnickú stranu.
Anton Kuric, to bolo už dávnejšie, okúsil pastiersky chlebík na Lazoch. S bačom Mariánom Farským, ktorý pochádzal z oravskej Lokce, a potom tiež s Miroslavom Galvánkom z Krásna nad Kysucou ste sa mohli stretnúť na pastvisku U Hacka… Tých bačov i pastierov či honelníkov bolo viac, s mnohými som sa poznal. Vo voľnom čase mi rozprávali príbehy zo svojho života, niekedy uveriteľné, inokedy priam fantastické – ale vždy plné lákavého napätia. Veď aj teraz možno počuť, ako medveď napadol človeka, ako sa vlci sťahujú z doliny do doliny, kde počuť ich zavýjanie, ba aj diviak, patriaci medzi plachú zver, ktorá je nebezpečná len vtedy, keď si bráni svoje potomstvo, z ničoho nič zaútočí a až potom trieli kade ľahšie… Konečne sa dá autom okolo oviec prejsť. Na oplátku zakývame pastierom, ktorých čaká ešte dlhá cesta do ovčinca, a uháňame smerom do mesta. Slnko sedí priam na vrcholci kopca, pripravené zapadnúť. My však už s istotou vieme, že sa domov vrátime skôr, než sa zvečerí.