Článok pokračuje pod video reklamou
Učiteľ nie je zamestnanie ale povolanie. Veta, ktorá na prvé počutie nedáva zmysel, ale keď sa nad ňou človek zamyslí, zmysel má a veľký. Veď práve učiteľ je človekom, ktorý popri rodičoch uvedie dieťa do reálneho života. A práve toto krásne povolanie vykonával aj Leonard Ulman z Turzovky. Popri učiteľstvu aj maľoval a „muzicíroval“.
„Učiteľom som bol celých štyridsať rokov,“ začína svoje rozprávanie učiteľ na dôchodku. „Vyštudoval som Vysokú pedagogickú školu v Bratislave s akreditáciou na výtvarnú výchovu a ruštinu.“ Neskôr stál za katedrou čierňanskej základnej školy. Spolu so svojimi žiakmi nacvičoval aj divadlo. Trochu sa zamyslí a vzápätí nám hovorí názov jednej hry, ktorú vtedy nacvičili. Volala sa Medveď a víla. Na škole v Čiernom učil rok. Kým nemusel narukovať. „Na vojenčine som strávil dva roky, ale boli to veľmi pekné časy. Viedol som tam dve kapely. Hrávali sme na rôznych „muzikách“. Veru, pre muzikanta je vojenčina zábavou. Aj nadriadení nás mali viacej v úcte. My sme ich potom na veseliciach zoznámili s miestnymi dievčatami. Lebo hudobníci poznali na zábavách každého a každý poznal ich," pokračuje s úsmevom, ktorý mu vyčarovali na tvári spomienky na mladícke časy. Vojenčinu si odslúžil v susednej Českej republike. Najskôr v Jihlave, potom ho prevelili do Jindřichovho Hradca. Na obidve mestá má vraj naozaj prekrásne spomienky.
Darmo, mladosť je radosť... Len tá dnešmá mládež si to neuvedomuje. Časy sa naozaj menia a hodnoty obracajú. Po ukončení vojenčiny začal zasa pôsobiť ako učiteľ. Pôsobil vo Vysokej nad Kysucou, neskôr v Makove, Staškove a napokon v Turzovke. Do tohto mesta sa aj rodák
z Dolného Kubína presťahoval a žije v ňom dodnes. Kysucké školy teda dôkladne pozná. Síce je už osem rokov na dôchodku, ale „nepovaľuje“ sa len tak doma. Krásne maľuje a venuje sa
i svojmu „muzicírovaniu“. Keď sa ho opýtame, ktorá z týchto dvoch vášní mu je bližšia, bez zaváhania odpovie, že hudba. Hrá na klavír, harmoniku a orgán. Prvú harmoniku vraj dostal od svojho triedneho učiteľa v štvrtom ročníku. Odvtedy mu je vernou spoločníčkou. Klavíru sa venuje už od siedmych rokov. Pôsobil tiež ako dirigent v rôznych speváckych zboroch.
Už tridsať rokov je členom Ľudového spevokolu Slovenska. V určitom období v ňom aj „dirigoval". Z toho vidieť, že hudba je mu naozaj srdcu blízka.Ale samozrejme, má veľmi rád aj maľovanie. Na Ulmanových obrazoch môžete vidieť krajinky od výmyslu sveta. Jeho najobľúbenejším „dielkom“ je však maľba rodného mesta Dolného Kubína. Rád maľuje aj všetky ostatné zákutia našej krásnej matičky zeme.
A to nielen tie kysucké, ale pochodil už krížom-krážom celé Slovensko. Keď mu už začalo byť „malé“, vybral sa aj za jeho hranice. Precestoval celú Európu - Čechy, Poľsko, Rusko, bývalú Juhosláviu, Bulharsko, Maďarsko i Anglicko. A odvšadiaľ si priniesol krásny suvenír v podobe vlastnoručnej maľby tej- ktorej krajiny. Sú mu najkrajšou pamiatkou na miesta, ktoré precestoval. Obrazy Leonarda Ulmana (aj krstné meno má ako ten slávny maliar) putujú po rôznych okresných, krajských i celoslovenských výstavách. „Maliarskym nástrojom“ sú mu okrem vlastných rúk i hnedá hrudka, temperové farby a akvarely. Jeho práce si môžu pozrieť aj u „protinožcov“. „Manželkin bratranec tam totiž vycestoval a zobral aj moje maľby,“ dodáva. Leonard Ulman je naozaj veľmi aktívnym dôchodcom. Okrem maľovania a hrania v kapele, učí deti v miestnej ľudovej umeleckej škole hre na harmoniku a klavír. Tie jeho vlastné, štyridsaťročný Leonard a tridsaťročný Pavol v jeho šľapajách nejdú. Jeden vyštudoval manažment, druhý ekonomiku. Starší zo synov má však dve dcéry, sedemnásťročnú Patríciu a siedmačku Lauru. Tá mladšia, Laura, je hudobníčkou po svojom dedovi. Hrá vraj pekne na kayboard.
„V podstate je mojou nasledovníčkou, veď keyboard je vlastne moderný klavír,“ vysvetľuje čiperný dôchodca, ktorý venoval hudbe a maliarstu celé svoje srdce. Keď nás vyprevádza, ešte nezabudne upozorniť na veľmi milú skutočnosť. Na poschodí, kde býva, žijú ešte ďalšie tri rodiny. Dve sú Žiačikovci a jedna Školovci. „Žiačik, Žiačik, Škola. A ja som učiteľ,“ ukazuje so smiechom na dvere susedov.
