nachádzajú.
Sú to napríklad mäsožravce – levy, hyeny, gepardy, bylinožravce – slony a žirafy, ďalej sú to plazy, primáty a hmyz. Názov tohto svetadielu - Afrika, sa v západnej kultúre začal používať vďaka Rimanom, ktorí používali názov Africa terra, teda „zem kmeňa Afri". Afri bol kmeň v Severnej Afrike. A mnoho ďalších. Je to krajina, ktorú by chcel azda každý aspoň raz v živote navštíviť. Viliamovi Bielikovi sa to podarilo v päťdesiatke, keď ho vyslali zo zamestnania, kde pracuje ako majster stolárov na Združenej strednej škole drevárskej v Krásne nad Kysucou, do tohto svetadielu, aby naučil ľudí v Afrike pracovať so strojmi a vyrábať nábytok. Takže v októbri minulého roku prvý raz vo svojom živote sadol do lietadla a vycestoval do krajiny večného tepla. A aké boli jeho pocity? „Čo sa týka lietania, vôbec som sa nebál. Bolo to zvláštne, ale ak sa má niečo stať, tak sa stane aj tu, na zemi,“ začína svoje rozprávanie o Afrike pán Viliam. „Keď pristalo lietadlo a otvorili sa na ňom dvere, prvé, čo som pocítil, bola veľká horúčava a vlhkosť. Tu totiž v októbri končí obdobie dažďov.“ Podnebie je tam úplne odlišné od toho nášho, ale postupne si vraj zvykol.
Prvý týždeň bol ubytovaný v prístavnom meste Dakar, kde sa aklimatizoval. Po siedmich dňoch sa presunuli viac do vnútrozemia, do mesta Thiese, kde bol vzduch už o dosť suchší. Chýbal aj príjemný morský vánok. Dakar je mesto, ktoré má okolo 3 miliónov obyvateľov, budujú sa tam diaľnice, domy... Doprava je tam chaotická, ale stále sa tam niečo mení, hýbe. Vo vnútrozemí je to podľa slov V. Bielika akési „zaspaté“.
„Ľudia tam cestujú dvomi druhmi autobusov. Prvé sú takzvané ľudové, čo sú vlastne prerobené naše Avie. Sú často plné ľudí, sprievodca visí niekde vzadu... Tieto autobusy sú neporovnateľné s našimi. Potom sú to štátne autobusy. Tie sú už v trochu lepšom stave, ale tiež nič moc.“ Afričania sa stravujú veľmi zdravo. Ich denné menu pozostáva predovšetkým z ryže, zeleniny a rýb. Zemiaky je tam vidieť len veľmi málo, a keď na ne človek natrafí, tak sú veľmi drahé. Takže pán Viliam na africkej strave vraj schudol viac než desať kíl. „Tie som však počas vianočných sviatkov, ktoré som strávil doma, pribral naspäť,“ smeje sa. V Senegale, kde pôsobí, je úradným jazykom francúžština. Takže má aj svojho tlmočníka, s ktorým chodí nakupovať. „V Thiese nevidíte veľké obchodné centrá, aké sú u nás. Sú tam len malé obchodíky, kde predávajú základné suroviny a pečivo. Ovocie a zeleninu, ktoré sú tam, mimochodom, oveľa drahšie ako u nás, dostať kúpiť na trhoch.
V prístavných mestách ako je Dakart vraj už ráno od piatej chodia po uliciach miestni rybári s vozom, do ktorého zapriahli mulicu a plno naložili čerstvými rybami, a núkajú na predaj svoje nočné úlovky. Na trhu pán Viliam už kupovať rybu neodporúča. Teplo a hmyz ju robia nositeľkou rôznych infekcií. Aj vodu si kupuje radšej v obchode. Tú z kohútika sa piť neodváži. Čo sa týka ľudí, tí sú tam príjemní, priateľskí... Je to veľmi bezpečná krajina, dokonca i v noci. Ale je tam viditeľná bieda. Deti sa túlajú po ulici, viac-menej sa starajú samé o seba. Niektoré nenavštevujú ani základnú školu. Na školách sú predpísané rovnošaty. Aj tu poznať, ktoré z týchto inštitúcií sú na akej úrovni. V tých najchudobnejších sa deti učia v stiesnených priestoroch, na pozbíjaných laviciach. Aj rovnošaty sú len akési zástery. V tých bohatších, ktoré sú väčšinou francúzske, je to už o čosi lepšie. Africká republika plánuje aj čo sa týka školstva vylepšovať a budovať, ale pán Viliam sa rozprával s pár domorodcami a aj z ich rečí vysvitlo, že vlastne budovať sa chce, ale za všetkým sú predovšetkým „peníze a peniaze“. V rámci programu, ktorého súčasťou je aj on, plánujú na celom africkom kontinente vybudovať 46 stredísk na výrobu nábytku. Chcú tak znížiť nezamestnanosť a tiež získať nejaké financie. Vyrobený nábytok budú vyvážať. Hlavným poslaním tohto Kysučana je naučiť afrických domorodcov robiť na strojoch.
Doteraz totiž všetko vyrábali ručne. „Keď prechádzate len tak cez mesto, častokrát vidíte Afričana s dlátom v ruke pri kuse dreva pod stromom. To je jeho dielňa i náradie. Takáto výroba nábytku je ale pracná a neefektívna. Jednotlivé kusy sú síce pekné, z masívneho dreva, ale to, čo oni vyrobia za dva-tri mesiace, na stroji spravia za pár dní,“ vysvetľuje pán Vilo zmysel jeho pobytu v Afrike. Pretože práve on ich učí, ako si stroj zapnúť, používať ho. To je jeho hlavná náplň práce. Na africké podnebie si už vraj zvykol, aj na ľudí a krajinu, chýbajú mu tam však vraj jeho kamaráti a kolegovia. Keď poobede skončí v práci a odvezú ho do ubytovne, rád by sa s niekým porozprával. Bez tlmočníka to však nejde. Na izbe nemá ani televízor ani rádio. A tak si operie veci vo vedre, pretože tam je práčka prepychom, a obdivuje okolitú krajinu. Pozerá dolu na ulicu, ako vychudnutý chlapík so svojou mulicou odváža odpadky spred domov, poznáva rastlinstvo i živočíšstvo tejto krajiny. Bisap je napríklad kvet červenej alebo žltej farby, z ktorého Afričania vyrábajú sladký národný nealkoholický nápoj.
Veľmi ho však fascinujú obrovitánske stromy baobaby. Len málo ľudí nepozná príbeh o malom princovi a o baobaboch na jeho planéte. Tento zvláštny strom dorastá až do výšky 40 metrov, a jeho kmeň môže dosiahnuť priemer až desať metrov. Korene baobabov sú mohutné a veľmi dlhé, lebo musia rastline privádzať dostatok vlahy v období sucha. Orgán, ktorý urobil z baobabov tak pozoruhodné stromy, je ich tučný kmeň, ktorý môže mať rôzne tvary. Vek najstarších baobabov sa odhaduje na viac ako 300 rokov. Vilo pracuje celý život s drevom, mení jeho tvar, tvorí z neho pre ľudí užitočné veci. Možno preto ho aj tento obrovitánsky kus dreva tak fascinuje. Ale ako vraví, je to len malá časť africkej krásy, ktorá sa dá len veľmi ťažko opísať slovami. Tú si treba do tejto rozmanitej krajiny prísť pozrieť osobne.