mer toľko obyvateľov ako naše Slovensko – Sydney.
Spomeniete si na niečo zo svojich detských čias na Kysuciach?
–Narodila som sa v Žiline a vyrastala v Kysuckom Novom Meste. Môj otec bol Kysučan – „Čuhar”, mama pochádzala z Turca. Jej otec však prišiel služobne s celou rodinou do Kysuckého Nového Mesta a mama sa tu neskôr aj vydala. Tam som vychodila aj Základnú deväťročnú školu (ZDŠ) a Strednú všeobecnovzdelávaciu školu (SVŠ). A spomienky na moje detské časy? To už bolo tak dávno. Spomínam si, že sme sa v lete chodievali kúpať do rieky Kysuca, voda bola čistejšia a väčšia ako teraz. Tiež na to, ako sme sa v zime korčuľovali – či už na klzisku alebo ulici. A pri našom činžiaku sme si vlastne
o takomto čase vyrábali naše vlastné klzisko a bola to veru riadna fuška. Tá sa však vyplatila. Za mojich školských čias sme nepoznali počítače, takže sme mali aj viac času na šantenie vonku. Raz sme sa hrali na Indiánov a mňa priviazali ku jednému zo stĺpov, ktoré slúžili na natiahnutie šnúr na bielizeň. Keď to videla moja sestra z okna na druhom poschodí, tak sa pustila do strašného plaču, lebo si myslela, že mi chcú ublížiť. Raz, bolo to na Vianoce, sme vyšli z kostola po polnočnej, a zistili sme, že sa cesta premenila na veľké klzisko. Počas omše totiž napršalo a hneď aj primrzlo. Ulica bola ako veľké klzké zrkadlo. S láskou v srdci si spomínam na krásne májové pobožnosti, na ktorých sme sa ako mládež aktívne zúčastňovali.
Ako a prečo ste sa rozhodli stať misionárkou?
–Už od konca základnej školy som cítila akési volanie ku rehoľnému životu, ktoré dorástlo do rozhodnutia vstúpiť do Misijnej Kongregácie Služobníc Ducha Svätého (SSpS). Túžila som ísť do Afriky a učiť tam deti, tiež sa starať o malomocných. Dá sa povedať, že to bol odvážny sen v komunistickom Československu. Žiadosť o prijatie som podala po druhom ročníku na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave. Prijali ma a dostala som prvú úlohu – dokončiť štúdium. Po promócii v roku 1979 som ako „profka” matematiky a chémie začala s formálnou rehoľnou formáciou a v decembri 1982 som zložila prvé rehoľné sľuby. Môj sen ohľadom vyučovania sa však naplnil až neskôr, keď som mala triedu plnú detí krásnej čokoládovej farby.
Kde všade ste boli na misiách? Čo vám z tejto práci najviac utkvelo v mysli, srdci?
–Dovoľte mi najskôr trošku matematiky. V lete 1984 som išla s jednou „cestovkou” za hranice všedných dní a „zabudla” som sa vrátiť. To bol vtedy jediný možný spôsob ako ísť do misií. Až do januára 1987 som bola v Ríme. V Taliansku som získala politický azyl a študovala 2 roky na univerzite misionársku katechézu. V januári 1987 som úspešne emigrovala do Austrálie. Tu som sa ako každý iný emigrant pustila do učenia angličtiny, neskôr som získala občianstvo a absolvovala prípravu na večné sľuby. Tie som zložila
v decembri 1989. Z príležitosti zloženia večných sľubov som dostala misijne určenie do Ghany – teda môj sen sa stal skutočnosťou. V septembri 1990 som odišla z Austrálie do Československa, lebo som sa mohla vďaka nežnej revolúcii vrátiť a konečne sa stretnúť s rodinou. V júni 1991 som prišla do Ghany a v marci 2000 som bola preložená naspäť do Austrálie. Doteraz som najdlhšie žila a pracovala v Ghane. V mysli a srdci mi zostali krásne spomienky na mojich žiakov a žiačky. Bola to radosť prispieť aspoň čiastkou ku ich vzdelaniu a výchove. S niektorými mám ešte stále občasný emailový kontakt. Ghančania sú milí a priateľskí ľudia. Na chvíle strávené v ich krajine nikdy nezabudnem.
Ako ste sa dostali do Austrálie a čo je náplňou vašej práce?
–Do Austrálie som prišla dvakrát. Prvý raz ako emigrant a ten druhý zásluhou preloženia
z Ghany. V komunite v Sydney, do ktorej sú trvalo určené len tri sestry, žijem od februára 2002. Naša kongregácia má však v Sydney ešte ďalšie dve malé komunity. Jednou je noviciát a druhá slúži mladým spolusestrám z iných krajín na prípravu pred skladaním večných sľubov. S týmito komunitami má tá naša dosť časté kontakty. Mojou hlavnou činnosťou, ktorá ma zároveň napĺňa radosťou a spokojnosťou, je pracovné zapojenie sa do pastorálnej starostlivosti Pastoral Care Worker v zariadení pre starších a sta
rých ľudí St Mary’s Villa. Cez moje rozličné pracovné povinnosti, spolu s ostatnými členmi kolektívu, poskytujem pastorálnu starostlivosť pre obyvateľov tohto zariadenia, a ak treba, tak aj ich rodinným príslušníkom a tiež pracovníkom tohto zariadenia.
Vraciate sa občas na Kysuce?
–A zase trošku matematiky. Môžem presne napísať roky, keď som mala možnosť vrátiť sa na Kysuce: 1990, 1994, 1997, 2000, 2002, 2006. No a moja budúca návšteva bude pravdepodobne
v roku 2010. My sestry máme totižto určené, po koľkých rokoch môžeme ísť na dovolenku do svojej rodnej krajiny. Keď však už prídeme, tak môžeme pobudnúť 2-3 mesiace. Vtedy navštívime príbuzných, spolusestry, priateľov a robíme misijnú animáciu. Týždne doma však prejdú veľmi rýchlo. V roku 2002 som mala možnosť osláviť so spolužiakmi 30. výročie od maturity. Na naše minuloročné stretnutie po 35. rokoch som mohla prísť však len v spomienkach.
Keď ste tak dlho v cudzine, ako je to s vašou slovenčinou?
–Ako už viete, zo Slovenska som odišla v júni 1984 a prvýkrát som prišla naspäť na Slovensko v septembri 1990. Moja najlepšia priateľka sa ma po príchode spýtala: „Prečo tak spievaš?” Za viac ako 6 rokov som sa musela naučiť po taliansky a anglicky
a tieto dve nové reči pridali to „spievanie” do mojej slovenčiny. Po mesiaci sa to upravilo. Nás Slovákov nie je veľa, ale zatiaľ všade kde som bola, som mala možnost aspoň príležitostne hovoriť po slovensky. Zo Slovenska mi prichádzajú poštou noviny a časopis zamerané na kresťanskú oblasť, takže ich čítam od A po Z. Každý deň strávim niekoľko minút čítaním slovenského internetu. Cez internet každý deň pravidelne počúvam 15 minútové vysielanie vatikánskeho rozhlasu a občas si tiež na internete „zapnem” slovenskú stanicu rádia, ktoré sa venuje kresťanskej tematike. Je mojím predsavzatím udržať si na dobrej úrovni materinský jazyk, takže na precvičovanie slovenčiny používam tieto triky: hovorím, čítam, počúvam a píšem. Občas sa ma niektorí ľudia tak trošku zo závisti opýtajú: „Koľkými jazykmi to vlastne hovoríš?” Moja odpoveď je: „Mnohými, ale žiadnym poriadne.”
Čo by ste chceli odkázať svojim rodákom - Kysučanom?
–Hoci som navštívila mnohé pekné miesta na viacerých kontinentoch, vždy, ked prídem domov na Kysuce, cítim niečo veľmi prijemné okolo srdca. Nie nadarmo sa hovorí, že všade dobre, doma najlepšie. A čo odkážem Kysučanom? Buďte hrdí na to, že ste Kysučania a dobre sa starajte o túto krásnu časť Slovenska.
Ešte na záver - ako je to s veľkonočnými sviatkami v Austrálii?
–Veru, už sa pripravujeme na veľkonočné sviatky, obdobie od Vianoc po Popolcovú stredu bolo tohto roku krátke. Vďaka univerzálnosti našej Matky Cirkvi, slávenie pôstu a veľkonočného týždňa na Slovensku a v Austrálii sú veľmi podobné. Som si istá, že mnohé etnické skupiny si držia svoje veľkonočné zvyky. Naša rehoľná komunita je však začlenená do austrálskej farnosti, takže šibačka a oblievačka ani tohto roku nebude. Veľmi očividným rozdielom je však ročné obdobie, v ktorom sa slávia veľkonočné sviatky. Na Slovensku je Veľká noc sviatkom jari a tu v Austrálii je jeseň v plnom prúde. Táto skutočnosť ma núti k zamysleniu sa nad kolobehom života, ktorý sa vždy niekde práve začína a niekde už schyľuje ku koncu. I v nás samých sa striedajú ročné obdobia. Meníme sa, formujeme, niečo sa v nás rodí a niečo zomiera. Boh nám ponúka šancu nového života každý deň, nie len vo veľkonočné ráno. Zmŕtvychvstalý Kristus nech je našou odvahou a nádejou do ďal-ších jarných či jesenných dní života. Drahí Kysučania, toto veľkonočné prianie je aj mojím záverečným odkazom pre vás všetkých.