z ktorých na vás pozerá známy televízny psík -Komisár Rex.
Nie živý, aj keď sa zdá, akoby sa chcel rozbehnúť za každým neprajníkom. Namaľovala ho práve obyvateľka tohto domu, pani Irenka. Privítala nás s úsmevom na tvári. Ten jej, ako hovoria rodinní príslušníci, zmizne z tváre len málokedy. A hneď nás vedie do útulnej obývačky, v ktorej schováva aj svoje malé -veľké bohatstvo. Obrazy, na ktoré prenáša svoje spomienky. „To, čo mám v hlave, čo som prežila, namaľujem. Neviem to tak slovami povedať. Ale obraz moju spomienku vystihne dokonale,“ rozhovorí sa. Na jej obrazoch sú výjavy z detstva, mladosti, všetko zaujímavé, čo zažila. „Tu je moja maminka, sestry i ja,“ ukazuje na obraz, na ktorom vidíme ženu, voz s deťúrencami. Všetci sa vracajú z role. Na ďalšom zasa zvečnila vianočné sviatky. A na inom ako sa kedysi hrabalo lístie. Keď pozeráte na jej diela, akoby ste sa vrátili o niekoľko desiatok rokov naspäť. Až cítite pod bosými nohami zelenú pažiť a zavoniate seno, ktoré hrabačky na obraze tak usilovne zhrabávajú. Irenka Zemaníková však nemaľuje, akoby si všetci mysleli, odjakživa. „Keď som bola malá, bolo neprípustné, aby dievča maľovalo. Muselo pomáhať v domácnosti, na roli.“
Ak ju vraj niekedy aj prichytili pri tom, ako si čmára na kus ľanovej látky, bolo zle. Ale keď sa vydala, začala maľovať svojim deťom. Kreslila im výjavy z rozprávok, filmov, jednoducho všetko, čo jej fantázia dovolila. Potešila tým nielen seba, ale aj svojich šesť ratolestí. Plniť si svoj sen a naozaj maľovať začala až okolo šesťdesiatky, keď išla na dôchodok. Až vtedy oslobodila všetky spomienky zo svojej mysle a preniesla ich do obrazov. „Tento mesiac som oslávila sedemdesiatku. Takže maľujem už takmer desať rokov,“ spomína. S výnimkou roku 2005, kedy začala mať problémy s očami. Na jedno nevidí vôbec, to druhé jej vraj zachránil očný lekár zo Žiliny. „Pán Káčerík sa volá. Šikovný je. Bola som u neho dvakrát na laser a oko sa zlepšilo,“ nevie si vynachváliť pána dok-tora. „Bolo obdobie, keď som nevidela takmer nič, len obrysy. Lekári mi hovorili, že je to vekom. Že sa už nedá nič robiť. Odporučili mi však spomínaného lekára a on mi oko zachránil.“ Dnes vraj vidí oveľa lepšie. Aj k svojmu maľovaniu sa vrátila. I keď ju deti napomínajú, aby si zrak šetrila.
„Ja však nemôžem, pre mňa je maľovanie ako droga,“ opisuje maliarka svoju lásku k tomuto umeniu. Pri svojej práci nepoužíva drahé štetce či farby, dokonca ani stojany. Maľuje na stole, používa obyčajné akrylové farby, akými sa natierajú okná či dvere. Tie nanáša na sololit. Najväčšími pomocníkmi sú jej okuliare a keď maľuje detaily, i lupa. Občas, keď sa jej veľmi nedarí, sa aj nahnevá a nedokončený obraz odloží, aby sa neskôr mohla k nemu vrátiť. Toho, že by v ich rodine umenie zaniklo, sa obávať nemusí. Dcéra Jarka maľuje krásne obrazy prírody. Maľba učarovala aj vnučke Ivanke. Každá však maľuje výjavy z inej doby. Práve z takej, akú si najlepšie pamätá a na ktorú má najkrajšie spomienky. „Každý by mal maľovať z obdobia, v ktorom žije, aby sa každá doba uchovala. Každá má niečo do seba, v každej je niečo krásne,“ dodáva Irenka Zemaníková. Kto by si chcel pozrieť jej obrazy a zaspomínať na časy, keď ľudia mali na seba ešte viac času a svet nebol plný elektroniky, bez ktorej si mladšia generácia dnes už nevie predstaviť život, má na to príležitosť. Maliarka vystavuje pri príležitosti sedemdesiatych narodenín svoje diela v oščadnickom kaštieli.
