alšími aktivistami usilujeme rovnako dlho robiť, čo sa dá.
V duchu sa vraciam do roku 1984, keď sme spolu s Miroslavom Golisom a ďalšími aktivistami prešli po Kysuci od Budatína až po Makov, nafotografovali a popísali zistený stav a album s 244 fotografiami s komentárom sme odovzdali na odbor vodného hospodárstva vtedajšieho ONV so žiadosťou o nápravu. Bolo to v čase, keď obce na Kysuciach ešte nemali zavedený zber komunálneho odpadu. Až na náš podnet a verejnú kritiku v rokoch 1985 - 86 ONV zakúpil pre obce 16- tisíc smetných nádob, 26 veľkokapacitných kontajnerov a 8 vozidiel na odvoz smetí. Organizovaný zber sa takto mohol začať vo všetkých obciach. V tom čase, v roku 1986, sa začala aj akcia Strieborná Kysuca. Zapájali sa do nej najmä školy, ktorých žiaci pravidelne čistili brehy okolo rieky. Vyvrcholením bol koncom septembra pochod okolo Kysuce, ktorá bola v tom čase pod jesenným slnkom naozaj strieborná a čistá - priezračná. Taká, ako ju svojho času pomenoval Kysučan Rudo Jašík. V ďalších rokoch organizovali ochrancovia prírody spolu s pracovníkmi vodohospodárskych organizácií a zástupcami obcí verejné previerky čistoty tokov. Výsledky sme publikovali v novinách a zistené konkrétne prípady znečistenia boli cez úrad životného prostredia oznámené príslušným obecným úradom s požiadavkou na vykonanie nápravy. Previerky sa zopakovali aj v rokoch 1995 a 2000 to nadväzovali aj regionálne konferencie za účasti odborníkov, kde sme hľadali riešenie aktuálnych vodohospodárskych problémov, medzi nimi aj problémy znečisťovania tokov.
Medzitým sa systém zberu a likvidácie odpadkov v celom regióne zdokonalil natoľko, že už iba nenapraviteľný skeptik mohol predpokladať, že sa stretneme s takými istými prípadmi znečisťovania tokov ako pred štvrťstoročím. Navyše na horných Kysuciach sa buduje kanalizačný systém, ktorý by mal definitívne odstrániť znečisťovanie tokov tekutými splaškami. Ale čo so smeťami? Autorka článku i pán Jaroslav Pavel z Povodia Váhu majú pravdu, že je to predovšetkým vec vyspelosti ľudí. Ak majú pri každom dome zbernú nádobu na smeti a ak musia ľudia tak či tak platiť za ich odvoz a zneškodňovanie, čo ich vedie k tomu, že ich radšej odvážajú na breh potoka či rieky? Vysvetliť sa to dá iba nízkou ekologickou a kultúrnou a uvedomelosťou tých pár desiatok jednotlivcov, ktorí takto vystavujú nepekné svedectvo o celom našom regióne. Lebo pohľad na zasmetené rieky a potoky veru nie je dobrou vizitkou Kysúc. Darmo budeme vyrábať propagačné prospekty lákajúce turistov na návštevu k nám. Odradí ich pohľad na rieku, ktorú vidia cestou vlakom (napríklad okolo Čadce-Horelice alebo pod Oščadnicou až po Krásno) alebo autom na iných úsekoch. A aj keď sa po spustení kanalizácie čistota vody v rieke istotne zlepší, pokiaľ neodstránime tie „vizitky“ našej zaostalosti, svietiace doďaleka z brehových porastov, každý si o nás bude vytvárať mienku najmä podľa nich.
Do vody nikto nevidí, nakoľko je čistá, zasmetené brehy sa však núkajú na prvý pohľad. Prevýchova ľudí je zrejme dlhodobá záležitosť, ako nás o tom presviedčajú vyššie spomenuté skúsenosti. Čo teda robiť ? Zapojenie žiakov do takýchto aktivít je už nadobro vec minulosti. Iba občas sa objaví správa, že si niektorá škola vzala pod patronát potok alebo rieku v okolí a vyčistila ho od nežiaducich nánosov. roku 2006 sa do akcie preberania tokov do trvalej sarostlivosti – adopcie – prihlásilo 16 škôl. Radi by sme sa dozvedeli, ako sa im darí plniť toto predsavzatie. Dovtedy, kým všetci nezmúdrieme, nevidím iné riešenie, iba keby sa o odstránenie týchto hanebností postarali obce. V tom istom čísle MY Kysuckých novín sa objavil článok o tom, že racovníci verejne prospešných prác v Staškove vyčistili brehy Kysuce od smetí, pozachytávaných na pribrež-ných vrbinách. Zdá sa, že je to nateraz jediné spoľahlivé riešenie. Mohli by to urobiť aj iní príležitostní brigádnici. Pár stoviek na ich odmenu sa nájde v každom obecnom rozpočte. Len treba chcieť. Ostáva nám teda iba dúfať, že sa predstavitelia obcí pozrú aj na svoje „zadné dvory“ pri potokoch a riekach a pomôžu zbaviť Kysuce tejto nežiaducej ekologicko-estetickej záťaže. Alebo budeme – tak ako po minulé roky - iba čakať, kým to všetko neprikryje milosrdná zeleň?
Autor: RUDO GERÁT
