Niekto ich drôtuje, iný na ne maľuje voskom, ďalší ich obliepa rôznym materiálom. Pani Beáta Švancárová z Čierneho používa techniku, aká by niekomu nenapadla ani vo sne. Obliepa vajíčka dužinou z rastliny, ktorá rastie na močiaroch – takzvanej sitiny.
„V jeseni ju chodíme zbierať na vlhké miesta, potom ju doma vylúpime a nafarbíme,“ opisuje, ako zháňa materiál pre svoju činnosť. Pri vylupovaní dužiny musia byť vraj opatrní, aby ostala čo najdlhšia. Farbia ju v hrnci s vriacou vodou farbou na látky. Potom ju nechajú vysušiť. „Zafarbiť ju môžete na ako chcete. Farieb je dnes neúrekom. Môže byť takáto modrá, tyrkysová, oranžová, ale aj žltá či zelená,“ ukazuje na už zafarbený materiál pani Beáta. Ten potom šikovnými rukami priliepa lepidlom, ktoré si sama vyrobí z múky a vody, na vajíčko. Ukazuje, ako sa robia kvety, zvieratká či iné ornamenty. Pri práci používa žiletku a malý nožík-rybku. Práve ten nás z jej nástrojov najviac zaujal. Veď takú „rybku“ si pamätáme ešte z dávnych čias, dnešné deti ju môžu vidieť iba ak v múzeu. „Tá je generačná,“ vysvetľuje.
Aj to, že vajíčka zo sitiny robí už od svojich siedmich rokov. Naučila ju to jej stará mama Veronika, ktorá má už dnes osemdesiat-štyri rokov. „Raz, keď mala starká ešte dvadsať, prišla do dediny nejaká učiteľka a učila ženy robiť tieto kraslice zo sitiny. Na kurz chodilo asi dvadsať žien. Pri takomto zdobení však ostala len ona,“ hovorí umelkyňa o tom, ako sa jej rodina k sitinovým krasliciam dostala. Je to dosť náročná technika. I samotné zháňanie materiálu dá poriadne zabrať. Ale pani Beáta sa len usmeje. Veď počas zberu sitiny sa aspoň poprechádzajú po čerstvom vzduchu, potom si precvičia prsty pri olupovaní dužiny. „Starká, okrem toho, že naučila takto zdobiť vajíčka domácich, chodila túto techniku predvádzať aj deťom do škôl. Priala si mať čo najviac nasledovníčok, ale ostali sme pri tom iba ja a moja mama. Ani sestra nemala na to trpezlivosť. Tá ale zasa krásne vyšíva,“ hovorí o svojej umelecky založenej rodine. Popri tom oblepuje „močiarnou trávou“ ďalšie vajíčko. Pod jej rukami sa mení na pestrofarebnú kraslicu, tak ako sa škaredé káčatko premenilo na prekrásnu labuť.
„Vyrastajú“ na ňom kvetiny od výmyslu sveta. „Kvety a vzory dávam rôznofarebné a to, čo má ostať bez vzorov, doliepam bielou, nezafarbenou sitinou,“ vysvetľuje. Je to robota mravenčia, musíme uznať. Vyžaduje si nemalú dávku trpezlivosti. „Mám túto prácu rada, je to pre mňa relaxom. Inak by som to nerobila. Vždy si pri nej oddýchnem,“ pokračuje. Najväčšie vajíčko, ktoré vyzdobila touto technikou, bolo pštrosie. Sú na ňom všetky vzory, ktoré šikovné ruky pani Beátky vedia vytvoriť. Je to taká prezentácia toho, čo všetko sa dá zo spomínaného prírodného materiálu urobiť. Najmenším vajíčkom, ktoré tiež prešlo výraznou premenou v jej rukách, bolo prepeličie. Je síce menšie, ale o to ťažšie sa naň vzory ukladajú. Kraslice sú krásne, výnimočné. Je v nich vložené nielen umelecké nadanie, ale aj veľa práce a trpezlivosť. Veď kým iná maliarka kraslíc urobí aj štyri-päť, pani Beátka urobí jedno. O to viac je potom vzácnejšie. Každé je iné, každé svojím spôsobom originálom. A koľko by také „vyfintené“ pštrosie vajíčko stálo? Pani Beátka si len vzdychne, asi si spomenie na svoju celotýždňovú „zaberačku“ a odpovedá, že jeho hodnota je nevyčísliteľná. Do svojich kraslíc vkladá aj kúsok seba a svojho srdca a sú určené len jej a ľuďom, ktorých má rada. Verí však, že aj ona nájde svoju pokračovateľku. Takú ako má jej stará mama v nej.
