Zemiaky a kapusta boli v tomto období omastené len skromne. K tomu mlieko na mnohoraký spôsob, prípadne kukuričná či ovsená kaša - to bol základ i výpočet jedál. Neveľký kúsok údeného mäsa, ktorý rozdeľoval gazda alebo gazdiná pri nedeľnom obede, bol jediným mäsitým pokrmom počas pôstu, ale zvyčajne aj cez rok. V rodinách sa v pôste pravidelne modlievali večer ruženec alebo sa aj čítavalo z kalendárov, náboženských časopisov, ktoré si medzi sebou požičiavali, tiež z Nábožných výlevov. Susedia sa navzájom cez zimné večery navštevovali - „chodilo sa po chalupách.“ Ak sa nestihlo - cez advent a fašiangy, počas večerov sa v určitom dome, kde sa chystali dievky na vydaj, „drápalo pierie.“ Cez deň ženy pripravovali zemiaky do sadenia, tým že väčšie vykrajovali - „krájali zemky.“ Muži opravovali hospodárske náradie, strúhali šindeľ...
Mnohí, najmä ženy, sa zúčastňovali na krížovej ceste (v piatky a v nedeľu). V tomto čase sa zvyčajne nosilo skromnejšie, tmavšie oblečenie i čierne šatky. Samozrejme, nekonali sa svadby a zábavy (keď už boli rozšírené rádiá a neskoršie televízory v tomto období sa pozerali len kvôli správam).
Starší často pripomínali, keď sa objavil nejaký nedostatok v tomto smere: „Celý svet je presmutný, len hriešnik je veselý.“ Takmer všetci sa usilovali prežívať toto obdobie s plnou vážnosťou. Aj v krčme bolo chlapov poredšie. Na Kvetnú nedeľu sa prinášali na posvätenie bahniatka, ktoré mali cez rok veľmi široké uplatnenie pri rôznych príležitostiach. V dávnejších časoch sa vraj v tento deň chodievalo s Morenou, ktorá skončila zapálená v potoku ako symbol zimy a starého života. Veľkonočné trojdnie sa prežívalo zvlášť citlivo. Už po príchode z kostola na Zelený štvrtok bolo cítiť mimoriadnu atmosféru. Večerné práce sa „odbavili“ v tichosti a podobne tomu bolo až do Vzkriesenia. Ľudia prežívali tieto chvíle, akoby im zomrel niekto z blízkej rodiny. Veľký piatok popoludní sa už nepracovalo na poli. Kto mohol a vládal, išiel na obrady. Na Bielu sobotu, keď sa na vlastnom obyčajne tiež nepracovalo, zaužívalo sa, že sa išlo pomôcť chudobnejším.
Ak bolo na Veľký piatok daždivo, neveštilo to dobrý rok. Hovorievalo sa: „Veľký piatek daždivý, bude ročik žíznivý.“ V tento deň sa chodievalo umývať zavčasu ráno do najbližšieho potoka, alebo „jarku“, vraj aby „bol človek po celý rok zdravý.“ Biskupská vizitácia (čo znamená kontrola života farnosti uskutočnená biskupom alebo povereným kňazom) zo 17. augusta 1798 hovorí o slávení týchto dní vo farnosti Riečnica: Cez Sväté trojdnie sa všetko vykonáva, ako zaznačil vizitátor, „dôkladne podľa misála“. Udáva sa tu však, že „podľa zvyku slovanského“ sa vyloží monštrancia v Božom hrobe, kde sa zažnú svetlá a veriaci adorujú počas celého dňa až do noci. Pri obradoch sa spievali príležitostné piesne. Na Bielu sobotu o ôsmej hodine sa požehnával nový oheň z kremeňa a tiež paškál. Čítajú sa proroctvá (12) a po nich sa požehnáva krstný prameň a modlia sa litánie. Po litániách je spievaná omša a prečíta sa epištola a evanjelium v ľudovej reči. Popoludní miesto litánií podľa Ostrihomského rituálu je obrad Vzkriesenia a potom vnútri alebo vonku sa koná procesia.
Aj keď na Veľkú noc bývalo
v týchto severnejších oblastiach zväčša ešte chladno, oblievalo sa v pondelok bez ohľadu na to, či padal sneh, alebo svietilo slnko. Žiadna žena neunikla vode či korbáču. Ak by tak nebolo, mnohé by to po celý rok mužom a mládencom neodpustili. Niektoré skončili v potoku či pri studni, voňavka bola neznámym pojmom. Zvláštnym zvykom v Harvelke bolo to, že na Šibačný pondelek skupina mládencov (asi 4-6) sa vybrala „pod opice“. Zamaskovali sa a poobliekali sa čo najviac komickejšie, „v nevkus sveta.“ Dvaja z nich predstavovali manželov, ktorí so sebou nosili dieťa - plátené pánča, pre ktoré pýtali vajíčka a slaninu. Vyvádzali pritom rôzne huncútstva. Pri oblievaní nepoznali mieru a dievky sa pred nimi schovávali, niektoré pravda tak, aby ich našli. Vajíčka ukladali do košíka, v ktorých boli plevy. Často sa stávalo, že pri nešetrnom zaobchádzaní a pri častých pádoch, sa máločo prinieslo celé. Ak áno, spotrebovali to na spoločnej záverečnej zábave.
Okolo Veľkej noci bolo treba myslieť aj na poľné práce. „Na Ďura“ (24. apríla) „vychádzali hady z dier“ a už sa mohlo sedieť na zemi bez nebezpečenstva prechladnutia. Pri prvom oraní si gazda dal za klobúk posvätené bahniatko, taktiež ho zastokol koňovi do chomúta a ďalšie zas na začiatok záhona, ktorý označil znakom kríža pred oraním. Kôň a pohonič bol pokropený svätenou vodou. Podobne tomu bolo tak vtedy, keď sa „statek vyháňal na pašu prvý raz.“ Dosť často dávali gazdiné na sväté omše „za požehnanie na statku a za úrodu zemskú.“ Nešlo o nevedomosť či povery, aj keď sa sem-tam takéto prejavy vyskytovali. Bol to predovšetkým prejav viery v Božiu pomoc v starostlivosti o každodenný chlieb. S vedomím, že nie všetko závisí od človeka. Jar, aj keď tu začínala neskoršie, ako v ostatných častiach Slovenska, bola vždy radostným obdobím nádeje pre každodenný i nadprirodzený život.
Autor: Viliam Judák
