Najmä kvôli svojim zlatým rukám, ktoré vedeli vyčariť veľmi užitočné pomôcky. Dnes, keď už všetko dostaneme v obchodoch a nákupných centrách, príslovie o remesle akosi stratilo svoju účinnosť. Málokto sa venuje už spomínanému košikárstvu, rezbárstvu, obuvníctvu, aj o drotároch je už počuť len z rozprávania našich starých mám. Preto človeka poteší i zahreje pri duši, keď nájde niekoho takého, kto sa tomu ešte venuje. Šesťdesiatšesťročný Michal Budoš je jediným košikárom v Zborove nad Bystricou. Košikárstvu sa venuje od svojich osemnástich rokov. „Pochádzam zo Starej Bystrice. Mali sme suseda, ktorý takéto košíky vyrábal. Vždy som sa mu cez plot pozeral na ruky, ako šikovne prepletali jednotlivé prúty. Vtedy bolo ešte remeslo uznávané, nie ako dnes. Celá dedina k nemu chodila. A tak som zašiel aj ja. Ale nie na objednávku košíka, ale pozrieť sa zblízka, ako sa taký košík pletie,“ rozhovorí sa Michal Budoš o svojich začiatkoch v košikárstve.
Potom sa však oženil, mal deti, ktoré bolo treba zaopatriť a tak musel pletenie odložiť bokom. Táto jeho záľuba zapadla prachom na celých tridsať rokov. „Korbáče na veľkú noc som deťom uplietol, to hej, ale na viac nebolo času,“ hovorí.
Od roku 1995, kedy sa k svojmu koníčku vrátil, sa venuje košikárstvu už stále. Vynahradzuje si stratené roky. Na jar, keď sú prútky ešte „vytvrdnuté“, sa vyberie na „zber“ okolo rieky Bystrice. Na jeden košík ich spotrebuje asi 170. „Musia byť rôznych veľkostí. Naspodok ide dvanásť najdlhších, potom kratšie a najkratšími sa vpletáva,“ opisuje M. Budoš, ako taký košík vzniká. Kým však začne, musí nájsť takzvaný „lutek“, čo je rúčka košíka. Ako nám košikár vysvetľuje, musí to byť jednoročná lieska, odrezaná hneď od zeme. A tú je podľa jeho slov ťažko nájsť. Niekedy za ňou chodí aj hodinu. Ani tie prútky nemôže trhať len tak „od buka“, potrebuje toľko takej dĺžky, toľko onakej. Nachodí sa pri tom, kým si zabezpečí dostatok materiálu na košík. Ale potom si sadne pred dom na podstienku, vyhrieva sa na prvých lúčoch jarného slniečka a pletie. Jeden košík bude nápomocný pri vykopávaní zemiakov, ďalší na seno, tretí na hríby... Každú jar ich upletie aj desať-dvanásť. A čo s toľkými košíkmi robia? „My sme veľká rodina. Porozdávam ich aj dobrým známym, niektoré tiež odkladáme. Na časy, keď ma už nebudú ruky poslúchať. Takýto košík je na nezaplatenie, nenájdete ho v žiadnom obchode a mladí sa o toto remeslo nezaujímajú,“ dodáva M. Budoš.
