Ako nás informovala lektorka kurzu, etnografka Mária Húšťavová, kurz, ktorý organizoval neinvestičný fond Ženy Kysúc, bol mimoriadne úspešný. Účastníčky sa najskôr venovali teoretickej výchove. Dozvedeli sa informácie o rozdelení Kysúc z etnografického hľadiska, o tom, aké kroje sa v tej-ktorej lokalite nosili. Zoznámili sa s vadičovskými, bystrickými, dolnokysuckými krojmi, tiež čadčianskym, goralským i tými, ktoré sa nosili v Turzovke, Makove či Vysokej. Vysvetlila im, že najväčšie rozdiely boli medzi dolnokysuckým a hornokysuc-kým. Dolnokysucké mali napríklad šorce, pri hornokysuckých išlo o tradičné sukne do pásu. Samozrejme, nechýbali ani praktické ukážky. Pri tej pomohli aj pracovníci Kysuckého múzea v Čadci, ktorí vybrali jednotlivé typy krojov, ktoré si potom mohli účastníčky kurzu popozerať. Lektorka vraví, že najväčší problém bol s nákupom materiálu. V súčasnosti sa totiž len veľmi ťažko dá zohnať ten pôvodný. Aj preto uvítali, že niečo dostali darom, pomohli si aj tým, že odkúpili staršie krojové súčasti. V Púchove si zasa zaobstarali modrotlač. Dozvedeli sme sa, že v minulosti existovalo veľa modrotlačových dielní, ktoré sa prispôsobovali mentalite obyvateľstva v jednotlivých regiónoch. V súčasnosti funguje na Slovensku len jedna dielňa v Púchove.
Na Kysuciach sa údajne používala drobulinká podtlač, išlo o lístočky, kvietočky, bodky, na látke nesmeli byť bordúry ani veľké vzory. Kysučanky sa počas kurzu naučili šiť spodné košieľky, rubáše, spodničky, sviatočné i pracovné sukne, zápony, rukávce, lajblíky, čepce, šatky i krpčeky. Problémom bolo zohnať telíčka bábik. Tie nakúpili až v Uherskom Hradišti. Tie potom vyparádili do krojov. Pekne vystrojili aj chlapca, dokonca ušili celý čadčiansky svadobný kroj pre nevestu. Pre absolventky kurzu je teraz dôležité to, aby získali zákazky pre tento sortiment, ktorý nie je určený pre bežný trh. Nejde totiž o lacnú záležitosť. Ženy sú však rady, že sa naučili niečo nové, čo tu, obrazne povedané, ešte nebolo. Šitie krojov totiž nie je jednoduchou záležitosťou. Dôležité je mať potrebné vedomosti, samozrejme, nesmie chýbať zručnosť. Ako vraví lektorka, žienky boli šikovné a tak verí, že im šitie minikrojov pôjde od ruky. Nuž, ktovie, či v budúcnosti neprejdú aj k šitiu „veľkých“, keď ľudí omrzia rifle a džínsy a do módy prídu odevy našich starých materí a otcov. Napokon, v móde sú starožitnosti, preto sa možno niektorí nadchnú aj oblečením s trošku iným dizajnom, než má to súčasné, vraj moderné. Či aj praktické a zdravé, to je už iná vec...
