.
Jej výstavu, s ktorou putuje po Slovensku, si môžete pozrieť aj v Kysuckom múzeu v Čadci do 31. mája. „Som rodená Bratislavčanka a takmer celé detstvo som vyrastala v paneláku. Aj napriek tomu sme vždy chovali v domácnosti nejaké zvieratko. Mali sme biele myšky, suchozemské korytnačky, andulky, tiež rybičky. Lásku k zvieratám som preniesla aj do vlastnej domácnosti,“ hovorí o svojich začiatkoch „chovateľka“. K pakobylkám sa dostala pred 27 rokmi úplnou náhodou. Kamarát vraj doma choval jeden druh a len tak medzi rečou sa raz spýtal, či nechce „také chrobáky“. „Vzala som si niekoľko jedincov a ich vlastných potomkov chováme doma dodnes. Postupom času som sa začala zaujímať nielen o základné potreby mojich šesťnohých chovancov, ale zisťovala som si o nich aj odbornejšie informácie. Svojím vzhľadom, spôsobom života a rôznorodosťou ma natoľko zaujali, že som začala rozširovať počet chovaných druhov. Chodila som na teraristické burzy a výstavy a z každej som si priniesla aj niekoľko nových prírastkov. Asi po desiatich rokoch mi doma v teráriách behalo až 30 rôznych druhov pakobyliek. Keďže každému novému prírastku bolo treba zariadiť osobitný domček- terárium, z obývačky sa postupne museli vysťahovať kvety a prirobiť nové police,“ spomína pani Janka.
Teraz majú v obývačke namiesto kvetov dva regály od zeme až po strop plné terárií. Keď sme sa spýtali na najvzácnejší druh, hneď spomenie pakobylku, ktorá dosahovala až 30 centimetrovú dĺžku. Vypreparované telo tohto exemplára je dnes súčasťou stálej prírodovednej výstavy v Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave. Dnes sa počet druhov, ktoré chová, znížil len na pätnásť. „Pre mňa sú najobľúbenejšie Pakobylka rožkatá, Listovka strapkatá, Pakobylka Aretaon, Pakobylka Lamponius, Pakobylka drapľavá. Moje deti aj manžel lásku ku zvieratkám našťastie „zdedili“ po mne. Hoci sa s pakobylkami nedá hrať, chodiť na prechádzky či škrabkať ich za ušami, žiadnemu z členov našej rodiny občasná starostlivosť o„moje kone“ nerobí problémy. A od dcéry mám dokonca zabezpečený stály prísun nových druhov, lebo popri práci v Čechách sleduje organizovanie teraristických búrz v okolí a z nich mi nosí domov druhy, ktoré ešte nemáme. Pakobylky sa nevedia naučiť aportovať ani pribehnúť na zavolanie a neprejavujú k svojim chovateľom absolútne žiadny vzťah.
Netreba ich však vodiť k veterinárovi na očkovanie či odčervenie, alebo im kupovať špeciálne vitamíny a krmivo. U nás doma stačí mať na balkóne dostatočnú zásobu zelených černicových konárikov a pol hodinu denne čas na nakŕmenie. Aby pakobylky neostali pre ľudí iba odporným hmyzom, vznikla výstava o týchto „živých strašidielkach v teráriách“. Zatiaľ som s výstavou cestovala len po niektorých častiach Slovenska, kde ju inštalovali väčšinou v múzeách a kultúrnych strediskách, v SNM – múzeu A. Kmeťa v Martine, Oravskom múzeu P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, Literárnom a vlastivednom múzeu vo Svätom Jure, Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave, Mestskom kultúrnom stredisku v Námestove,“ hovorí žena so zaujímavým koníčkom. Stále ju mrzí, že v ľuďoch pretrvávajú predsudky o hmyze a u mnohých vyvoláva len zimomriavky, ježenie vlasov a striasanie sa odporom. Aj preto, ako vraví, existuje výstava, ktorá pritiahne ľudí, ktorí sa napokon odhodlajú chytiť tohto živočícha do rúk, položiť si ho na plece, dokonca vziať si ho domov a poskytnúť mu podmienky pre jeho vývin a rast. Pretože nielen kone a kobylky, ale aj pakobylky potrebujú svoj domov.