Keď sa im na ihriskách nevodí práve najlepšie, syn Pavol sa doslova bojí matke zvestovať „jóbovú zvesť“. Vie, že sa hneď spustí spŕška nadávok na adresu jej miláčikov vo futbalových dresoch. Potom sa síce zvykne upokojiť, no prehra mládencom nikdy len tak ľahko neprejde. Možno by nešlo o nič mimoriadne, keby pani Johana nemala úctyhodný vek. V sobotu 10. mája oslávila svoje sté narodeniny. Starenka sa v mladosti starala o svoje dve deti – syna Pavla, ktorý má 67-rokov a dcéru Máriu, ktorá je dnes už sedemdesiatosemročná. Teší sa z piatich vnúčat a šiestich pravnúčat. Keď si „odbila“ svoje materské povinnosti, zamestnala sa ako upratovačka v turzovskej sporiteľni. Pani Johana je totiž rodáčkou z Turzovky, do útulného dreveného domčeka v Zákopčí si ju zobral syn, aby nemusela byť na staré kolená sama. Samoty si užila dosť v mladosti, keď sa jej partner a otec detí vybral do Ameriky a už sa nevrátil.
Všetky starosti a bolesti ťažkého života zostali na jej krehkých pleciach. Syn Pavol sa však pri spomienkach na svoje detstvo a mladosť usmieva. Vybaví si zelený trávnik, na ktorom hrá futbal a jeho súper ho nejakým spôsobom obmedzuje či zraní. To jeho matka len tak ľahko nepreglgne. Veru, neraz sa stalo, že takéhoto synovho neprajníka aj riadne vyťahala za ucho či vyšticovala. Ľahké to často nemali ani rozhodcovia, ktorí občas očko prižmúrili a očividne nadržiavali tímu, ktorý bojoval s tým, ktorému fandila pani Johana. To teda robiť nemali. Občas ich aj s „parazólom“ naháňala po ihrisku. Ako vraví, spravodlivosť bolo treba chytiť do ruky a nikto sa k tomu nemal. Zostala jedine ona... „Už som sa aj hanbil brať ju na zápasy, no ona nevynechala ani jeden. Mohli hromy-blesky padať, išla s nami, aj keď sme hrali „vonku," vraví Pavol. Pre starkú je futbal všetkým. Na zápasy chodila do svojich osemdesiatich rokov.
Išla by aj teraz, no zdravíčko už tak neslúži ako voľakedy. A tak sa denne domáha čerstvých správ. Bolože to kriku v chalupe, keď jej 67-ročné „chlapčisko“ nabralo odvahu a zvestovalo mamke, že Podvysoká v Skalitom prehrala 7:0. Po všetkých šťavnatých nadávkach napokon mierne unavená skonštatovala, „že sa to jednoducho nehodí“. Nuž, ktovie, či by rovnaké slová nepoužil aj pán doktorko, keby tušil, že babička si nezriedka pochutí na segedínskom guláši, pred ktorým by však dala prednosť dobre vychladenej huspeninke z bravčovej nožičky a kolienka. Keďže občas tie zápasy naozaj nevyjdú tak, akoby mali, treba trochu upokojiť nervy a tak vždy je naporúdzi aj dobrý koňačik, z ktorého si pani Johanka sem-tam chlipne. Nešťastná je z toho, že nôžky už nie sú tie, čo bývali. Jej prechádzky sa obmedzili na priestory interiéru chalúpky. Vlani vraj ešte vyšla do záhradky popozerať, ako sa činil jej syn. Hneď bol oheň na streche. Zemiaky boli príliš hlboko. Tak ich všetky povyťahovala a zasadila znovu. Disciplína skrátka musí byť. A to nielen na futbalovom poli....