Ale viete aj, veď ste to sami prežili alebo ste o tom počuli, že príroda ukrýva v sebe liečivú silu. Stačí sa ponoriť do jej vnútra, zachytiť jej hlas, tichý a dôverný vo svojej prostote. Počas pobytu v lese naozaj cítite, ako sa všetko vo vás uvoľňuje, všetky starosti a strádania prežitých dní. Zhlboka dýchate lesný vzduch, naplnený je mnohorakými vôňami, prírodnými esenciami z okolitého priestoru. Celú tú pokojnú atmosféru dopĺňajú podmanivé popevky i celé árie vtákov a hneď vedľa vás, celkom, celkom blízko si šepkajú stromy. Je to ich dôverný rozhovor a vy čoskoro pochopíte, že les nie je spoločenstvo ľudí, kde sa šepkanie na verejnosti pokladá za nezdvorilé. Tu je všeobecným hriechom hovoriť nahlas či dokonca bez príčiny zvyšovať tón. A tak šuštia len vaše kroky na chodníku a lámu sa suché vetvičky, na ktoré neopatrne stúpate.
Nečudo, že vás poriadne prekvapí, keď zrazu celkom blízko začujete jačavý hlas motorovej píly. Doteraz ju nebolo počuť, všetko spočívalo v zmysluplnej harmónii, všetky tie pohyby, zvuky aj dýchanie patrili k sebe a dopĺňali sa. Píla je nabrúsená, zúri, potom na chvíľu povolí a pradie ako kocúr, aby sa ešte viac rozhecovala a vnorila sa do útrob jedného zo stromov. Činia sa tu vari lesní robotníci? Ale ba, tí by už od rána vrčali a rapkali na svojich zubatých mašinkách, toto sú prišelci, ktorí potajomky klátia stromy. Nikto ich neuvidí, len počuje, lebo každý sa zatvári ľahostajne – z cudzieho krv netečie. Drevo je bohaté, stačí ho predať a čím ho je viac, tým väčší obnos financií podnikavec obdrží. Už sa o probléme popísali celé tirády – ako má niekto prírodu vskutku rád a snaží sa ju chrániť aj pre budúce generácie, a na druhej strane sa nájdu takí ľudia, čo lesy obľubujú len so štrngotom mincí vo vlastnej kešeni...
Les je vo svojej podstate majestátny. Nevyužívajú ho len turisti, ale v prvom rade je domovom zveri. Pritom stromy sú jej spoľahlivou ochranou, dokáže sa v ich porastoch celkom bezpečne ukrývať. Predstavujú akýsi pradomov všetkého živého. Lesných velikánov obdivujú aj umelci, či už sú to maliari, alebo tiež mnohí spisovatelia a básnici. Známy tvorca poézie Ján Stacho vo svojich veršoch zo zbierky Dvojramenné čisté telo napísal: „A znova doma. Z hlbín zápalnej zelene / do tváre mi silne vstúpil strom, / zeleňou vzbĺkol, / vtáctvom nebeským.“ Básnik tu do rovnocenného celku spojil slová „domov“, „strom“ a „vtáctvo“. Vtáky sa ukrývajú v zeleni stromov. Človek sa túla svetom, dnes viac ako kedykoľvek predtým, a vracia sa domov. Keď sa ráno zobudí, víta ho vždy ranný koncert, ohlušujúce fluidum vtáčích hlasov. Nemecký spisovateľ Hermann Hesse, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, videl v stromoch silu prežitia:
„Boli tu borovice, čo im búrka dovoľovala mať konáre len na jednej strane, i také, čo sa ich červené kmene ako hady ovíjali okolo skalných previsov, že sa strom i bralo pritískali k sebe, aby sa udržali. Naši chlapi a ženy sa im podobali...“ (z prózy Peter Camenzind). Publicista a spisovateľ Jozef Dunajovec, ktorý sa narodil v Nesluši, ale veľkú časť života prežil pri Dunaji, veril zasa topoľom. V knihe Riečni ľudia prezradil: „A toto už zneje ako povera... Blesk vraj najčastejšie zasahuje topole, duby a hrušky. Menej lipy, gaštany, jablone, orechy. Dôvod? Blesk málokedy udrie do stromu, ktorý má hladkú kôru. Topoľ ju má zbrázdenú, tá ľahko navlhne... Topole prišli medzi ľudí, ozdravujú ich bývanie, sú pľúcami najmä močiarnych dedín.“ A sú mnohí ďalší priatelia lesa – chrániaci, varujúci. Aj príroda bojuje, má svoje príbehy. Najnovšie objavili vo Švédsku najstarší strom na svete – odhadli mu bezmála desaťtisíc rokov. Ten strom, predstavte si, je obyčajný smrek, aké rastú aj u nás. Ján Stacho by skutočnosť vyjadril vlastnou poetickou formou: „V korunách stromov struna vetra hrá...“